Paul McCartney
McCartney na koncerte v októbri 2018
Základné informácie
Popis umelca	anglický spevák, skladateľ, podnikateľ, hudobný a filmový producent, známy ako basgitarista člen skupiny The Beatles
Rodné meno	James Paul McCartney
Umelecké mená	Paul Ramon[1] Bernard Webb[2] Fireman[2]
Narodenie	18.6.194218. jún 1942 (81 rokov) Liverpool, Spojené kráľovstvo
Žáner	rock, pop rock, psychedelický rock, experimentálny rock, rock and roll, klasická hudba, pop
Hrá na nástrojoch	basová gitara, gitara, klavír, klávesy, bicie, mandolína, spev
Roky pôsob.	1957 — súčasnosť
Vydavateľstvá	Hear Music Apple Records Parlophone Capitol Records Columbia Records EMI Music Group
Súvisiace články	The Beatles, The Fireman, The Quarrymen, Wings
Webstránka	www.paulmccartney.com
Hudobný portál  Biografický portál

Sir James Paul McCartney MBE (* 18. jún 1942, Liverpool, Spojené kráľovstvo) je anglický spevák, skladateľ, hudobník, nahrávací a filmový producent, ktorý sa celosvetovo preslávil ako spevák a basgitarista skupiny The Beatles. Jeho skladateľská spolupráca s Johnom Lennonom patrí medzi najvýznamnejšie v histórii populárnej hudby.^[3]

Paul McCartney je hudobník samouk. Ovláda hru na basovú gitaru, gitaru, klávesové a bicie nástroje. Je známy melodickým prístupom k hre na basgitaru (používa často brnkadlo), má všestranný a široký tenorový hlasový rozsah (nad štyrmi oktávami) a eklekticizmom (zaujíma sa o štýly spred rocku a popu cez klasiku až po elektronickú hudbu). Svoju hudobnú kariéru začínal v roku 1957 ešte ako člen skupiny Quarrymen, ktorá sa v roku 1960 pretrasformovala na The Beatles. V roku 1967, vydaním albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, sa z McCartneyho jeho kreatívnym vedením po hudobnej, ale aj filmovej stránke, stal fakticky líder kapely. Jeho piesne skupiny Beatles „And I Love Her“ (1964), „Yesterday“ (1965), „Eleanor Rigby“ (1966) a „Blackbird“ (1968) sa radia medzi piesne sa najväčším počtom nahratých coververzií v histórii populárnej hudby.^[4][5]

V roku 1970 McCartney debutoval ako sólový hudobník albumom McCartney. Po rozpade skupiny v roku 1970 sa McCartney venoval sólovej kariére. Spolu so svojou prvou manželkou Lindou a Dennym Lainom založili kapelu Wings. V 70. rokoch 20. storočia patrila kapela Wings s viac ako desiatkou medzinárodných Top 10 singlov a albumov medzi najúspešnejších hudobníkov dekády.

Ako sólový hudobník pokračoval McCartney v kariére aj v roku 1980. V roku 1993 McCartney a Martin Glover (známy pod pseudonymom Youth) spolu založili experimentálne duo The Fireman. Okrem hudby sa Paul McCartney zúčastnil projektov na podporu medzinárodných charitatívnych organizácií týkajúcich sa takých tém, ako sú práva zvierat, lov tuleňov, kladenie mín, vegetariánstvo, chudoba a podpora hudobného vzdelávania.

Paul McCartney je jedným z najúspešnejších hudobných umelcov všetkých čias. Je autorom 32 skladieb, ktoré sa dostali na vrchol rebríčka Billboard Hot 100 a podľa RIAA má v USA certifikovaný predaj 25,5 milióna hudobných nosičov. Má za sebou dve uvedenia do Rokenrolovej sieni slávy (ako člen The Beatles v roku 1988 ako sólista v roku 1999), 18 cien Grammy, v roku 1965 dostal od kráľovnej Rad britského impéria a v roku 1997 bol za prínos za hudbu povýšený na rytiera. V roku 2020 s odhadovaným majetkom 800 miliónov Libier patril k najbohatším hudobníkom na sveta.^[6]

McCartneyho skladba „Yesterday“ (podpísaná podľa ústnej dohody s partnerom Johnom Lennonom menami obidvoch autorov – Lennon-McCartney) je podľa Guinessovej knihy rekordov najvyužívanejšou piesňou v dejinách populárnej hudby. V poslednej dobe sa mu podarilo prekonať ďalší rekord – najrýchlejšie vypredaný koncert. Na jeho koncert, ktorý sa uskutočnil 30. októbra 2005 v Omahe, boli lístky vypredané počas 14 minút.

Životopis

Detstvo a mladosť

James Paul McCartney sa narodil 18. júna 1942 v nemocnici, ktorá sa nachádza v liverpoolskej mestskej časti Walton. V tejto istej nemocnici sa jeho matka, Mary Patricia (rodená Mohin), vykonávala svoju prax zdravotnej sestry. Jeho otec, James („Jim“) McCartney, pri Paulovom narodení nebol prítomný kvôli svojej práci dobrovoľného hasiča, ktorú vykonával počas druhej svetovej vojny.^[7] McCartney má mladšieho brata Michaela a nevlastnú sestru Ruth. Deti boli krstené podľa katolíckej viery matky, aj to napriek tomu, že ich otcom bol bývalý protestant, ktorý sa stal agnostikom. V ich domácnosti sa prílišný dôraz na náboženskú výchovu nedával.^[8]

McCartney medzi rokmi 1947 až 1949 navštevoval základnú školu Stockton Wood Road v Speke. Potom kvôli preplnenému stavu žiakov v Stocktone prestúpil na juniorskú školu Josepha Williamsa v Belle Vale.^[9] V roku 1953 bol jedným z troch z 90 skúšaných študentov, ktorí zložili skúšku na 11-Plus. Tento výsledok mu umožnil začať namiesto bežnej strednej školy navštevovať gymnázium Liverpool Institute.^[10] V roku 1954 sa v autobuse, cestou zo svojho predmestského domu v Speke stretol so spolužiakom Georgeom Harrisonom. Z tých dvoch sa čoskoro stali priatelia. McCartney neskôr pripustil: „Mal som sklon hovoriť s ním, pretože bol o rok mladší.“^[11]

McCartneyho matka Mary bola pôrodná asistentka a živiteľka rodiny. Jej zárobok im umožnil, aby sa mohli presťahovať do domu na 20 Forthlin Road v liverpoolskom predmestí, v Allertone,^[12] kde žili až do roku 1964.^[13] Jeho mama chodievala bicyklom za pacientmi, McCartney spomína, „ako to bolo aj o tretej ráno po husto zasnežených uliciach“.^[14] Dňa 31. októbra 1956, keď mal McCartney 14 rokov, jeho matka zomrela na embóliu, ktorá bola komplikáciou po operácii rakoviny prsníka.^[15] Strata McCartneyho matky bola neskôr určitým spojením s osudom Johna Lennona, ktorému matka Julia zomrela, keď mal 17 rokov.^[16]

McCartneyho otec bol trúbkar a klavirista. V 20. rokoch mal džezovú kapelu, ktorá sa nazývala Jim Mac's Jazz Band. V prednej miestnosti mali piano (vzpriamený klavír). Viedol svojich synov k tomu aby boli muzikanti. Radil Paulovi, aby chodil na hodiny klavíra. no on sa však radšej učil len podľa sluchu.^[17] Keď mal Paul 11 rokov, jeho otec ho nahovoril, aby sa zúčastnil konkurzu do speváckeho zboru Liverpoolskej katedrály, no neprijali ho. McCartney potom nastúpil zboru v kostole sv. Barnabáša v Mossley Hill.^[18] Na štrnáste narodeniny dostal McCartney od otca poniklovanú trúbu. Potom ako sa vďaka rádiu Luxembourg stal populárnym rock and roll, Paul vymenil trúbu za akustickú gitaru L15 Framus Zenith (model 17). Chcel totiž vedieť popri hre na hudobný nástroj aj spievať.^[19] Paul McCartney je ľavák. Bolo pre neho ťažké hrať na gitare pre pravákov, ale potom, čo si všimol plagát propagujúci koncert Slima Whitmana, uvedomil si, že Whitman hrá ľavou rukou tak, že si na gitare obráti poradie strún.^[20] Svoju prvú pieseň, „I Lost My Little Girl“, Paul McCartney zložil na gitare Zenith, ďalšia z prvých jeho vtedajších melódií, ktorú zložil na klavíri, bola prvotnou verziou piesne „When I Sixty-Four“. Hudobne bol Paul McCartney ovplyvnený americkým rhythm and blues a jeho školským idolom sa stal Little Richard. Prvá pieseň, ktorú Paul McCartney v rámci talentovej súťaže prázdninových táborov Butlin's Filey verejne zahral bola jeho „Long Tall Sally“.^[21]

Hudobná kariéra

1957 – 1960: The Quarrymen

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Quarrymen

Keď mal Paul McCartney pätnásť rokov, dňa 6. júla 1957, sa v kostole sv. Petra vo Wooltone McCartney stretol s Johnom Lennonom a a členmi jeho kapely Quarrymen.^[22] The Quarrymen hrali mix rokenrolu a skifflu, čo je druh populárnej hudby s džezovými, bluesovými a folkovými vplyvmi.^[23] Krátko po stretnutí členovia McCartneyho do skupiny prizvali. Začal s nimi skúšať hrať na rytmickú gitaru. Spriatelil sa s Johnom Lennonom. Harrison sa v roku 1958 pridal ako hráč na sólovú gitaru, po ňom sa v roku 1960 ku skupine pripojil aj Lennonov priateľ z umeleckej školy, Stuart Sutcliffe.^[24] Do mája 1960 skupina vyskúšala niekoľko názvov. Volali sa Johnny and the Moondogs, Beatals, či The Silver Beetles.^[25] Meno The Beatles si dali v auguste 1960. Krátko pred hudobným angažmánom, kedy vycestovali hrať v nočných kluboch v Hamburgu prijali do skupiny bubeníka Peteho Besta.^[26]

1960 – 1970: The Beatles

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Beatles

V roku 1961 Stuart Sutcliffe od The Baeatles odišiel a McCartney sa, bez ohľadu na to či má o to záujem, stal v kapele basgitaristom.^[27] Keď boli v Hamburgu, nahrávali po prvý raz aj profesionálne. Na nahrávke singlu „My Bonnie“ od anglického speváka Tonyho Sheridana sú označení ako jeho sprievodná kapela, ktorú nazvali The Beat Brothers.^[28] Toto nahrávanie na nich upriamilo pozornosť Briana Epsteina, ktorý sa stal kľúčovou postavou v ich ďalšom vývoji a v napredovaní ich komerčného úspechu. Epstein sa ich manažérom stal v januári 1962.^[29] V auguste sa k nim pripojil Ringo Starr a skupina mala svoj prvý hit „Love Me Do“, ktorý sa stal populárnym v Spojenom kráľovstve v roku 1963 a o rok neskôr aj v Spojených štátoch. Hystéria fanúšikov ich kapely sa stala známou ako „Beatlemánia“ a tlač niekedy označovala McCartneyho ako „roztomilého Beatle“.^[30] V roku 1963 skupina The Beatles vydala dva štúdiové albumy: Please Please Me a With the Beatles. Ďalšie dva nasledovali v roku 1964: A Hard Day's Night a Beatles for Sale.^[31] McCartney bol spolu s Lennonom spoluautorom mnohých ich vtedajších najväčších hitov, napríklad aj „I Saw Her Standing There“, „She Loves You“, „I Want to Hold Your Hand“ (1963) a „Can't Buy Me Love“ (1964).^[32]

V auguste 1965 skupina The Beatles vydala McCartneyovu skladbu „Yesterday“, pri ktorej nahrávaní bolo použité sláčikové kvarteto. Skladba sa nachádza medzi skladbami na albume Help!. Táto pieseň bola prvou nahrávkou skupiny, na ktorej použili prvky prevzaté z klasickej hudby a bola aj prvou, pri ktorej bolo zaznamenané autorstvo len od jedného člena kapely.^[33] Pieseň „Yesterday“ sa stala skladbou, z ktorej v histórii populárnej hudby vyšlo najviac registrovaných coververzií.^[34] Neskôr v tom isto roku, počas nahrávania albumu Rubber Soul, začal v skupine Paul McCartney v dovtedajšej hudobnej dominancii nahrádzať Johna Lennona. Muzikológ Ian MacDonald o tom píše: „Od ... bol v popredí nielen ako skladateľ piesní, ale aj ako inštrumentalista, aranžér, producent a de facto hudobne riadil skupinu The Beatles.“^[35] Kritici označujú Rubber Soul za významný krok kapely v procese zdokonaľovania a prepracovanosti po hudobnej a aj textovej stránke.^[36] Začali medzi nimi vznikať nezhody akou bolo napríklad v spore o skutočné autorstvo hudby k piesni „In My Life“.^[37] McCartney o období prípravy albumu povedal: „Mali sme svoje predtým obdobie roztomilých chlapcov a vtedy sme dospeli k názoru, že je čas postúpiť ďalej.“^[38] Nahrávací technik Norman Smith z nahrávania albumu Rubber Soul opisuje náznaky stupňujúcich sa sporov v rámci skupiny: „konflikt medzi Johnom a Paulom bol zjavný... pokiaľ ide o Paula, George podľa jeho názoru nemohol urobiť nič dobré – Paul bol vyberavý.“^[39] V roku 1966 vydali The Beatles album Revolver. Vďaka sofistikovaným textom, štúdiovým experimentom a rozšírenému repertoáru hudobných žánrov, od inovatívnych sláčikových aranžmánov až po psychedelický rock, album bol pre Beatles umeleckým skokom.^[40] Prvý z troch po sebe nasledujúcich McCartneyho A-strán, bol prvým singlom vydaným ešte pred albumom skladba „Paperback Writer“.^[41] Skupina Beatles k piesni vyrobila krátky propagačný film a ďalší pre jej stranu B, pieseň „Rain“. Filmové snímky, ktoré Harrison označil za „predchodcu videoklipov“, sa v júni 1966 vysielali v programoch Ed Sullivan Show a Top of the Pops.^[42] Súčasťou albumu Revolver bola aj McCartneyho pieseň „Eleanor Rigby“, ktorá obsahovala strunový oktet. Podľa Goulda je pieseň „neoklasická tour de force... skutočný hybrid, ktorý sa nezhoduje so žiadnym rozpoznateľným štýlom ani piesňovým žánrom“.^[43] Okrem niektorých sprievodných vokálov pieseň naspieval sólovo McCartney, sláčiky aranžoval producent George Martin.^[44]

Skupina uskutočnila posledný komerčný koncert na konci svojho amerického turné v roku 1966.^[45] Neskôr v tom istom roku McCartney dokončil svoj prvý hudobný projekt, ktorý produkoval nezávisle od skupiny – išlo filmovú hudbu k britskej filmovej komediálnej dráme z roku 1966, The Family Way. Partitúra vznikla v spolupráci s Martinom, ktorý na napísanie jej trinástich variácií použil dve McCartneyho témy. Soundtrack v v hudobných rebríčkoch prepadol, ale McCartney zaň dostal cenu Ivora Novella Award za najlepšiu inštrumentálnu tému.^[46]

Na konci koncertnej kariéry skupiny The Beatles McCartney chcel, aby aby skupina pokračovala aspoň v štúdiovej tvorbe. Výsledkom bol album Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, ktorý je považovaný za prvý skutočný konceptuálny album rockovej histórie.^[47] McCartney sa pri ňom nechal inšpirovať nápadom, že vytvoria pre skupinu novú osobnosť, ktorá slúžila ako prostriedok experimentovania a svojim fanúšikom demonštrovala, že hudobne dospeli.^[48] Ako McCartney neskôr vysvetlil: „Mali sme dosť toho, že sme Beatles. Skutočne sme nenávideli ten trápny prístup štyroch malých mop-top. Neboli sme už chlapci, boli sme muži ... a sme si mysleli, že sme skôr umelci než iba vystupujúci interpreti.“^[49] Od novembra 1966 začala skupina produkovať album, na ktorého nahrávanie si zvolila experimentálny prístup.^[50] Nahrávanie skladby „A Day in the Life“ si vyžadovalo štyridsaťčlenný orchester, pri ktorm sa pri dirigovaní striedali Martin s McCartneyom.^[51] Na nahrávaní vo februári 1967 vyrobili dvojitý „A-singel“: „Strawberry Fields Forever“ / „Penny Lane“ album vyšiel v júni toho istého roka.^[31] Na motívy náčrtku od McCartneyho obsahoval obal albumu koláž navrhnutú popartovými umelcami Peterom Blakeom a Jannom Haworthom, na ktorej boli Beatles v kostýmoch ako Sgt. Klubová kapela Pepper's Lonely Hearts, ktorá stojí obklopená množstvom vtedajších celebrít.^[52] K obalu albumu vznikalo množstvo často šialených analýz.^[53]

Po Epsteinovej smrti v auguste 1967 vzniklo v skupine vákuum a začali uvažovať ako pokračovať ďalej..^[54] McCartney sa postupne stal de facto vodcom a obchodným manažérom skupiny.^[55] Po tejto zmene vedenia McCartney navrhol, aby skupina zrealizovala plán na výroby televízneho filmu, ktorým sa mal stať Magical Mystery Tour. Podľa Marka Lewisohna bol projekt „v celom priebehu svojej realizácie administratívnou nočnou morou“.^[56] McCartney do veľkej miery film režíroval, čo v skupine prinieslo prvé kritické reakcie.^[57] Soundrack k filmu bol ale úspešnejší. Vyšiel vo Veľkej Británii ako šesťskladbové EP (Extended Play), v USA pod rovnakým názvom ako album, ktorý bol doplnený piatimi skladbami z predošlých singlov skupiny.^[31] Album Magical Mystery Tour dosiahol v tejto kompilácii v prých troch týždňoch od svojho vydania tržbu, vtedajší rekord pre spoločnosť Capitol, 8 miliónov dolárov.^[58]

Animovaný film Beatles Yellow Submarine, voľne založený na imaginárnom svete vyvolanom McCartneyho skladbou z roku 1966, mal premiéru v júli 1968. Hoci kritici film pre jeho vizuálny štýl, humor a hudbu obdivovali, album so soundtrackom, ktorý vyšiel o šesť mesiacov neskôr sa s nadšenou odozvou na trhu nestretol.^[59] Koncom roku 1968 sa vzťahy v kapele zhoršovali. Napätie rástlo aj počas nahrávania ich eponymného dvojalbumu známeho tiež ako „Biely album“. Napätie sa sa zhoršovalo aj nasledujúci rok počas nahrávania projektu Let It Be. McCartney o tom hovoril: „Boli sme veľmi negatívni, odkedy pán Epstein zomrel... vždy sme tak trochu bojovali proti disciplíne, ale hlúpe už potom bolo bojovať proti takejto disciplíne, ak je naša vlastná“.^[60]

V marci 1969 sa McCartney oženil so svojou prvou manželkou Lindou Eastmanovou a v auguste sa páru narodilo ich prvé dieťa, ktoré dostalo meno po Paulovej zosnulej matke Mary.^[61] Paul si adoptoval Lindinu dcéru z prvého manželstva Heather. Spoločne s Lindou mali tri deti – Mary Annu, Stellu Ninu a Jamese Louise. Obaja manželia tvrdili, že okrem deviatich dní, keď bol McCartney v roku 1980 v japonskom väzení (za držanie marihuany), boli každý deň spolu. Abbey Road bol posledným nahraným albumom skupiny. Martin pri ňom navrhol aby bol „neustále sa rozvíjajúcim hudobným dielom“ a vyzval skupinu, aby pri jeho výrobe uvažovala symfonicky.^[62] McCartney súhlasil, Lennon nie. Nakoniec dosiahli kompromis a súhlasili s McCartneyho návrhom: album s jednotlivými skladbami na jednej strane a dlhou prepojenou zmesou na druhej strane vtedajšieho vinylového nosiča.^[62] V októbri 1969 sa objavili správy o tom, že McCartney v roku 1966 zomrel pri autonehode a nahradil ho dvojník. To sa však rýchlo vyvrátilo, keď sa na obálke novembrového čísla časopisu Life predstavil Paul a jeho rodina, spolu s nápisom „Paul je stále s nami“.^[63]

Paul McCartney bol práve uprostred obchodných nezhôd so svojimi spoluhráčmi, keď 10. apríla 1970 oznámil svoj odchod zo skupiny.^[64] Dňa 31. decembra 1970 podal žalobu na formálne rozpustenie skupiny a v marci 1971 súd ustanovil správcu, ktorý mal v budúcnosti dohliadať na financie spoločnosti Apple. Anglický súd potom 9. januára 1975 právoplatne zrušil partnerstvo skupiny Beatles. Sporadické spory proti ich nahrávacej spoločnosti EMI, Klein a navzájom však až do roku 1989 naďalej pretrvávali.^[55]

1970 – 1981: Wings

Bližšie informácie v hlavnom článku: Wings

Keď sa The Beatles v rokoch 1969 – 70 rozpadali, McCartney upadal do depresie. Prechádzal krízou a tieto stavy mu pomohla prekonať manželka, ktorá vyzdvihovala jeho skladateľské schopnosti a povzbudzovala ho k ďalšej tvorbe, písaní a nahrávaní nových piesní. Poctu jej vzdal piesňou „Maybe I'm Amazed“,ktoré sa zaoberá jeho stavom po rozpade The Beatles, v slovách jej textu dodáva, že „to bol môj pocit: Možno som ohromený tým, čo sa deje... Možno som muž a možno ty“ si jediná žena, ktorá mi kedy mohla pomôcť; Baby, nepomôžeš mi pochopiť... Možno som ohromený tým, ako si ma vytiahla z času, postavila ma na čiaru, Možno som ohromený spôsobom Naozaj ťa potrebujem.“ a dodal, že „každá milostná pieseň, ktorú píšem, je pre Lindu.“^[65][66]

V roku 1970 pokračoval v svojej hudobnej kariére vydaním svojho prvého sólového albumu, McCartney, ktorý sa dostal na vrchol hudobných rebríčkov v Spojených štátov. Okrem niektorých vokálnych vstupov jeho manželky, Lindy, je McCartney albumom dielom jediného človeka, Paul McCartney naň skomponoval piesne, nahral nástroje, ako ich aj sám všetky naspieval.^[67] V roku 1971 spolupracoval s manželkou Lindou a hráčom na bicie nástroje, Dennym Seiwellom na svojom druhom albume, ktorý vyšiel pod názvom Ram. V Spojenom kráľovstve sa tento hudobný nosič dostal na vrchol, v USA bol v rebríčkoch piaty. Singel k tomuto albumu, „Uncle Albert/Admiral Halsey“, bol v amerických rebríčkoch prvý.^[68] Neskôr v tom istom roku sa k McCartneyimu a Seiwellovi pripojil bývalý člen skupiny Moody Blues, gitarista Denny Laine a založili spolu kapelu, ktorú nazvali Wings. McCartney k založeniu skupiny povedal: „Wings boli náročným nápadom... akákoľvek skupina, ktorá by mala byť nútená nasledovať , by mala ťažkú ​​prácu ... Našiel som sa v tejto polohe, bola to voľba medzi pokračovaním alebo koncom a ja som hudbu miloval príliš na to, aby som s ňou dokázal prestať.“^[69] V septembri 1971 sa McCartneyovcom narodila dcéra. Dostala meno po Lindiných starých mamách, ktoré mali obidve meno Stella.^[70]

Prvé koncertné turné skupiny Wings začalo v roku 1972 po príchode ďalšieho gitaristu Henryho McCullougha. Ich debutové vystúpenie sa konalo pred sedemsto divákmi v sále na University of Nottingham. Po ňom nasledovalo ďalších desať koncertov. Cestovali na ne v dodávke na neohlásené vystúpenia po univerzitách po Veľkej Británii. Ubytovávali sa skromne a vyplácaní boli z hotovosti, ktorú získali zo vstupného od študentov. Na koncertoch sa pritom bránili hraniu repertoáru kapely The Beatles.^[71] McCartney neskôr povedal: „Hlavnou vecou, ​​ktorú som nechcel, bolo prísť na pódium, tvárou v tvár všetkým trápnym prvým piatim radov ľudí z tlače s podložkami s paiermi na písanie. Všetci títo ľudia sa na mňa dívali a hovorili: „No, nie je už taký dobrý aký bol.“ Takže sme sa rozhodli ísť na to univerzitné turné, ktoré ma znervóznilo... na konci tohto turné som sa cítil pripravený na niečo iné, a tak sme sa vybrali do Európy.“^[72] Počas siedmich týždňov a 25 koncetov skupiny Wings po Európe, skupina hrala iba repertoár skupiny Wings a piesne zo sólových albumov Paula McCaertneyiho. Jediná skladba, ktorú hrala skupina Wings a bola aj v repertoári kapely The Beatles bol coververzia piesne Little Richarda „Long Tall Sally“. McCartney chcel, aby sa toto turné vyhlo veľkým miestam. Väčšina malých sál, ktoré hrali, mala kapacitu menej ako 3 000 ľudí.^[73]

V marci 1973 mali Wings svoj prvý americký singel číslo jedna. Bola to nahrávka „My Love“, ktorá pochádza z ich druhého albumu Red Rose Speedway, ktorý bol v amerických rebríčkoch číslom jeden a v prvej päťke vo Veľkej Británii.^[74] Výsledkom spolupráce McCartneyho s Lindou a s bývalým producentom skupiny Beatles Martinom bola pieseň „Live and Let Die“, ktorá bola ústrednou piesňou pre rovnomenný film zo série príbehov Jamesa Bonda. Táto pieseň nominovaná na Cenu akadémie bola v rebríčkoch USA na druhom a v Spojenom kráľovstve na deviatom mieste. Za orchestrálne aranžmány v skladbe dostal George Martin cenu Grammy.^[75] Profesor hudby a skladateľ, Vincent Benitez, označil skladbu za „vzor symfonického rocku“.^[76]

Po odchode McCullougha a Seiwella v roku 1973 nahrali McCartneyovci a Laine album Band on the Run, ktorý bol prvým zo siedmich platinových LP platní kapely Wings.^[77] Album bol americkou aj britskou rebríčkovou jednotkou, vlastne prvým ktorý bol v obidvoch týchto hudobných trhoch na vrchole a prvý v histórii časopisu Billboard ktorý sa za rôznych okolností umiestnil v ich rebríčkoch trikrát. Bol to jeden z najlepšie predávaných albumov dekády a v britských rebríčkoch sa držal 124 týždňov. Časopis Rolling Stone ho označil za jeden z najlepších albumov roka 1973. V roku 1975 získal Paul McCartney a kapela Wings za pieseň „Band on the Run“ cenu Grammy za najlepšiu popovú vokálnu nahrávku a Geoff Emerick získal cenu Grammy za najlepšie technicky zvládnuté nahrávanie hudobného albumu.^[78] V roku 1974 bola titulná skladba pre Wings jej druhým americkým singlom číslo jeden.^[79] Album obsahoval aj ich prvé top-ten hity: „Jet“ a „Helen Wheels“. Časopis Rolling Stone dal album na 413. miesto svojho zoznamu 500 najvlepších albumov všetkých čias.^[80] Na úspech albumu Band on the Run Wings nadviazali ďalšími albumami Venus and Mars (1975) a Wings at the Speed ​​of Sound (1976), ktoré sa taktiež dostali na vrcholy hudobných rebríčkov.^[81] V roku 1975 sa konalo štrnásťmesačné turné Wings Over the World Tour, ktoré zahŕňalo koncerty v Spojenom kráľovstve, v Austrálii, v Európe a v USA. Na turné po prvýkrát McCartney naživo zahral okrem repertoáru kapely Wings aj piesne od skupiny The Beatles, bolo to týchto päť skladieb: „I've Just Seen a Face“, „Yesterday“, „Blackbird“, „Lady Madonna“ a „The Long and Winding Road“.^[82] Po druhej európskej časti turné a systematickom nácviku v Londýne skupina absolvovala ambiciózne turné po amerických športových arénach, z ktorého vznikol ďalší americký rebríčkový vrchol, koncertný trojalbum Wings over America.^[83]

V septembri 1977 sa McCartneyovcom narodilo tretie dieťa, syn, ktorému dali meno James. V novembri sa skladba od Wings „Mull of Kintyre“, ktorej spoluautorom bol aj Laine, veľmi rýchlo stala jedným z najpredávanejších singlov v histórii britskýchj hitparád.^[84] Najúspešnejší singel McCartneyho sólovej kariéry dosiahol dvojnásobný predaj jeho predchádzajúceho držiteľa rekordu „She Loves You“. Predalo sa z neho 2,5 milióna kópií a bol držiteľom britského rekordu v predaji až do roku 1984, kedy ho predstihol charitatívny singel „Do They Know It's Christmas?“.^[85]

Ďalší album London Town (1978) priniesol kapele Wings americký singel číslo jedna („With a Little Luck“) a s ním aj naďalej kapela pokračovala v šnúre svojich komerčných úspechov. Album sa dostal do prvej päťky v USA aj vo Veľkej Británii. Odozva kritík na tento album ale až tak priaznivá nebola a ani McCartney s ním spokojný nebol.^[86] Pri nahrávaní albumu Back to the Egg (1979) sa v dvoch skladbách predstavila McCartneyho zostava rockovej superskupiny s názvom „Rockestra“. Ku skupine Wings sa pripojili mená hudobníkov ako Pete Townshend, David Gilmour, Gary Brooker, John Paul Jones, John Bonham a ďalší. Aj keď album dostal platinovú certifikáciu, kritika sa k nemu nevyjadrovala priaznivo.^[87] Wings dokončili svoje posledné koncertné turné v roku 1979. V Spojenom kráľovstve zahrali dvadsať koncertov, sa konal aj ich koncertný debut piesní Beatles „Got to Get You into My Life“, „The Fool on the Hill“ a „Let it Be“.^[88]

V roku 1980 McCartney sám skomponoval, produkoval a aj nahral svoj druhý sólový projekt, McCartney II, ktorý bol na prvom mieste vo Veľkej Británii a na treťom v USA.^[89] Album obsahoval pieseň „Coming Up“, ktorej živá verzia zaznamenaná v škótskom Glasgowe v roku 1979 skupinou Wings bola ich posledným vrcholným hitom.^[90] V roku 1981 dostal McCartney pocit, že s Wings v tvorbe dosiahol všetko, čo mohol a rozhodol sa, že je čas na zmenu. Skupina prerušila činnosť v apríli 1981 po tom, čo Laine kvôli nezhodám o autorských honorároch a platoch skončil s nimi spoluprácu.^[91]

1982 – 1990

V roku 1982 Paul McCartney spolupracoval so Stevie Wonderom na výrobe úspešného hitu „Ebony and Ivory“, ktorý mu George Martin produkoval ako záverečný duet na ďalší McCartneyov album Tug of War. S Michaelom Jacksonom naspieval ďalší duet, „The Girl Is Mine“, ktorý je na albume Thriller.^[92] Singel „Ebony and Ivory“ bol McCartneyovým rekordným v poradí 28. singlom, ktorý sa dostal na prvé miesto rebríčka Billboard 100.^[93] V nasledujúcom roku spolu s Jacksonom nahrali duet „Say Say Say“, ktorá je tiež McCartneyho americká rebríčková jednotka, ktorá sa nachádza spolu s jeho poslednou britskou jednotkou, titulnou skladbou z albumu toho roka, Pipes of Peace.^[94]

V roku 1984 McCartney produkoval a hral ako herec v muzikáli a aj muzikálovom filme, Give My Regards to Broad Street. Kritici sa k projektu stavali odmietavo: magazín Variety film opísal slovami, že je „bez charakteru, bez krvi a bez zmyslu“;^[95] a americký filmový kritik, Roger Ebert, mu dal jednu hviezdičku a dodal: „film môžete pokojne preskočiť a pokračovať priamo k jeho soundtracku“.^[96] Tento soundtrack si počínal oveľa lepšie. Dosiahol prvé miesto vo Veľkej Británii a vyprodukoval pre americké hitparády hit „No More Lonely Nights“, v ktorom na sólovú gitaru hrá David Gilmour.^[97] V roku 1985 Warner Brothers poverili McCartneyho, aby napísal pieseň pre komediálny celovečerný film Spies Like Us. Skladbu na ktorej sa podieľal aj Phil Ramone skomponoval a nahral za štyri dni.^[98] Paul McCartney sa zúčastnil koncertu Live Aid, na ktorom vystúpil so skladbou „Let It Be“. Technické problémy spôsobili, že jeho spev a klavír boli v prvých dvoch veršoch sotva počuteľné a prerušované škrípaním spätnej väzby. Technici akcie problémy vyriešili, následne sa k McCartneyimu na pódiu pripojil David Bowie, Alison Moyet, Pete Townshend a Bob Geldof a vystúpenie sa skončilo s nadšenou odozvou publika.^[99]

V roku 1986 Paul McCartney spolupracoval s Ericom Stewartom na nahrávaní albumu Press to Play a bol na ňom spoluautorom viac ako polovici piesní.^[100] V roku 1988 vydal McCartney album Снова в СССР, ktorý bol pôvodne dostupný len v Sovietskom zväze. Na ablume je osemnásť coververzií, ktoré boli nahrané v priebehu dvoch dní.^[101] V roku 1989 sa spojil spolu s Gerrym Marsdenom a Holly Johnsonovou, aby pre nadáciu na pomoc obetiam katastrofy v Hillsborough nahrali aktualizovanú verziu skladby „Ferry Cross the Mersey“.^[102] V tomto istom roku vydal McCartney album Flowers in the Dirt, spoločnú nahrávku s Elvisom Costellom, na ktorej s nimi hudobne spolupracoval aj David Gilmour a Nicky Hopkins.^[103] McCartney nato založil kapelu, ktorú tvorili on, Linda, Hamish Stuart a Robbie McIntosh, ktorí hrali na gitarách, Paul „Wix“ Wickens na klávesoch a Chris Whitten hral na bicích.^[104] V septembri 1989 spolu odštartovali po desiatich rokoch McCartneyove prvé svetové turné. Počas turné vystúpil McCartney 21. apríla 1990 pre najväčšie platiace publikum na štadióne v histórii, keď sa jeho koncertu na štadióne Maracanã v brazílskom Riu de Janeiro zúčastnilo 184 000 ľudí.^[105] V tom roku vydal trojalbum Tripping the Live Fantastic, ktorý obsahuje vybrané časti vystúpení tohto jeho úspešného turné.^[106]

1991 – 1999

Do orchestrálnej tvorby Paul McCartney sa pustil v roku 1991, keď ho Kráľovská filharmónia v Liverpoole požiadala, či by pri príležitosti osláv jej 150. výročia neprispel aj on svojou hudobnou kompozíciou. Na produkcii výsledného diela, Liverpoolského oratória, spolupracoval so skladateľom Carlom Davisom. Na predstavení hudobného diela, spolu s Liverpoolským kráľovským orchestrom a zborom z Liverpoolskej katedrály, vystúpili operní speváci Kiri Te Kanawa, Sally Burgess, Jerry Hadley a Willard White.^[107] Recenzie na projekt boli negatívne. Zvlášť kritickí boli v novinách The Guardian, kde hudbu opísali ako „prejav strachu zo všetkého, čo sa približuje rýchlemu tempu“, a dodali, že skladba má „malé povedomie o potrebe opakujúcich sa tém, ktoré napokon výsledné spoja dielo do celku“.^[108] Noviny v reakcii publikovali list, v ktorom McCartney v diele vymenoval niekoľko častí s rýchlejším tempom a dodal: „História našťastie ukazuje, že veľa dobrých hudobných diel sa súdobej kritike nepáčilo, takže som pokojný... nech ľudia moju prácu posúdia sami.“^[108] V The New York Times boli miernejší, keď písali, „V tomto dramatickom zborníku sú chvíle krásy a potešenia... vďaka nevinnej úprimnosti hudby je ťažké ju od jej ambícií odradiť.“^[109] Liverpoolske oratórium, ktoré sa po premiére v Londýne predviedlo po celom svete, sa dostalo na prvé miesto v britskej hitparáde klasickej hudby, Music Week.^[110]

V roku 1991 v čisto akustických verziách predviedol McCartney na MTV Unplugged výber piesní a vydal z predstavenia koncertný album s názvom Unplugged (The Official Bootleg).^[111] V priebehu 90. rokov McCartney ako hudobné duo „The Fireman“ dvakrát spolupracoval s Youthom z Killing Joke. V roku 1993 títo dvaja vydali spolu prvý album s elektronickou hudbou, ktorý dostal názov Strawberries Oceans Ships Forest.^[112] V roku 1993 vydal Paul McCartney aj rockový album Off the Ground.^[113] Po ňom nasledovalo turné New World Tour, z ktorého vzišiel neskôr ešte v tom istom roku koncertný album Paul Is Live.^[114]

Od roku 1994 si McCartney dal štvorročnú pauzu od svojej sólovej kariéry, keď spolu s Harrisonom, Starrom a Martinom pracovali na projekte Apple's Beatles Anthology. V roku 1995 pre americkú sieť Westwood One nahral rozhlasovú sériul Oobu Joobu, ktorú označil za „širokouhlé rádio“.^[115] V roku 1995 mu princ Charles odovzdal čestné spoločenstvo na Royal College of Music. McCartney to komentoval, ako „niečo úžasné pre niekoho, kto nečíta hudbu z nôt“.^[116]

V roku 1997 vydal McCartney rockový album Flaming Pie. V piesni z albumu „Beautiful Night“ naspieval vokály a nahral bicie nástroje Ringo Starr.^[117] Neskôr v tom roku vydal klasické hudobné dielo Standing Stone, ktoré sa dostalo v britských a amerických klasických hitparádach na prvé miesto.^[118] V roku 1998 vydali Rushes, druhý elektronický album The Fireman.^[119] V roku 1999 vydal McCartney album Run Devil Run.^[120] bol nahrávané jeden týždeň. Spolupracoval s ním na ňom aj Ian Paice a David Gilmour. Šlo predovšetkým o album coververzií s tromi McCartneyho originálnymi skladbami. Takýto album mal naplánovaný roky. Predtým ho k tomu povzbudzovala Linda, ktorá v apríli 1998 zomrela na rakovinu.^[121]

V roku 1999 Paul McCartney neohlásene vystúpil na benefičnej akcii „Koncert pre Lindu“. Bolo to na počesť jeho manželky, ktorá zomrela o rok predtým po 29 rokoch manželstva. Koncert sa konal 10. apríla 1999 v Royal Albert Hall v Londýne a usporiadali ho dve jej blízke priateľky, Chrissie Hynde a Carla Lane. Počas roku 1999 pokračoval McCartney v experimentovaní s orchestrálnou tvorbou a vydal svoj tretí hudobný album s klasickou hudbou, ktorý dostal názov Working Classical.^[122]

2000 – 2009

V roku 2000 spolu so Super Furry Animals a s Youthom vydal McCartney ďalší elektronický album Liverpool Sound Collage. Technicky pri jeho výrobe vychádzal zo spôsobu kombinácie vytvárania hudby z koláží a z musique concrète, ktorým bol fascinovaný ešte v polovici 60. rokov 20. storočia.^[123] Skladbou „Nova“ prispel na album klasickej chorálovej hudby, ktorý mal názov A Garland for Linda (2000). Tento album klasickej hudby desiatich súdobých skladateľov bol vo svojom titule venovaný jeho zosnulej manželke a vydala organizácia Garland Appeal, ktorá sa zameriava na boj proti rakovine. V podaní Joyful Company of Singersa pod vedením dirigenta Petra Broadbenta bol nahraný v All Saints Church v Tooting v Londýne..^[124]

Po tom, ako sa stal svedkom útokov z letiska JFK zo dňa 11. septembra 2001, bol McCartney inšpirovaný k tomu, aby prevzal vedúcu úlohu pri organizácii koncertu pre New York City. V novembri toho istého roku mu vyšiel aj štúdiový album, Driving Rain, na ktorom sa nachádza pieseň „Freedom“ napísaná ako reakcia na tieto útoky.^[125] V nasledujúcom roku McCartney založil koncertnú skupinu s gitaristami: Rustym Andersonom a Brianom Rayom, klávesistom Paulom „Wixom“ Wickensom a hráčom na bicie nástroje bol Abe Laboriel Jr..^[126] V paríli 2002 začalo ich spoločné turné, Driving World Tour, na ktorom vystúpili v USA, v Mexiku a v Japonsku. Výsledkom z tohto spoločného účinkovania je koncertný dvojalbum, ktorý vyšiel pod názvom Back in the US a v roku 2003 vyšiel medzinárodne ako album Back in the World.^[127] Tržba z jednotlivých koncertov bola viac ako dva milióny dolárov za noc, celé turné na vstupenkách zinkasovalo od návštevníkov 126,2 miliónov dolárov. Podľa časopisu Billboard to bolo najúspešnejšie koncertné turné roka.^[128] Skupina hrá spolu aj naďalej: McCartney hral naživo s Brianom Rayom, Rusty Andersonom, Abe Laborielom Jr. a s Wixom Wickensom už dlhšie, ako koncertoval s kapelou The Beatles.^[129]

V júli 2002 sa McCartney oženil s anglickou modelkou, mediálnou osobnosťou, podnikateľkou a aktivistkou Heather Millsovou. V novembri, na prvé výročie smrti Georga Harrisona, vystúpil McCartney na spomienkovom Koncerte pre Georga.^[130] Zúčastnil sa Super Bowlu Národnej futbalovej ligy, počas vystúpenia pred zápasom v roku 2002 na Super Bowl XXXVI zahral skladbu „Freedom“ a bol hlavnou hviezdou polčasovej šou Super Bowl XXXIX v roku 2005.^[131] Anglická kráľovská heraldická spoločnosť v roku 2002 poctila McCartneyho udelením erbu. Nad hlavným štítom erbu je vták Liver Bird, ktorý je symbolom mesta Liverpool, Vták v pazúroch drží akustickú gitaru. Tieto symboly majú odrážať jeho pôvod v Liverpoole a jeho hudobnú kariéru. Štít obsahuje štyri zakrivené znaky, ktoré pripomínajú chrbáty chrobákov. Pod erbom je motto Ecce Cor Meum, z latinčiny: „Hľa, moje srdce“.^[132] V roku 2003 sa McCartneyovcom narodilo dievčatko, Beatrice Milly.^[133]

V júli 2005 vystúpil McCartney v Hyde Parku v Londýne na podujatí Live 8. Šou otvoril vystúpením „Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band“ (s U2) a ukončil ho „Drive My Car“ (s Georgeom Michaelom), „ Helter Skelter“ a „The Long and Winding Road“.^[134] V septembri vydal rockový album Chaos and Creation in the Backyard, na ktorý sám aj nahral väčšinu hudobných nástrojov.^[135] V roku 2006 nahral a vydal McCartney album s klasickou hudbou Ecce Cor Meum.^[136] Ďalší rockový album, Memory Almost Full, vyšiel Paulovi McCartneyimu v roku 2007.^[137] V roku 2008 vyšiel zoskupeniu The Fireman tretí album, Electric Arguments.^[138] V roku 2008 mal aj koncert v Liverpole, ktorý sa v tomto roku stal jedným z dvoch Európskych hlavných miest kultúry. V roku 2009 sa po štvorročnej pauze vrátil na turné a odohral na ňom viac ako 80 koncertov.^[139] Viac ako štyridsaťpäť rokov po tom, čo sa Beatles prvýkrát objavili v americkej televízii počas Šou Eda Sullivana, sa McCartney vrátil do toho istého newyorského divadla, aby účinkoval v Late Show s Davidom Lettermanom.^[140] Dňa 9. septembra 2009 spoločnosť EMI, po štvorročnom úsilí v oblasti digitálneho remasterovania vydala hudobnú videohru s názvom The Beatles: Rock Band..^[141]

V roku 2009 bol McCartney pozvaný, ako dlhodobo významná osobnosť otvoril nové priestory. Hral na troch vypredaných koncertoch v novopostavenom komplexe Citi Field a v nových priestoroch v štadióne Shea v newyorskom Queense. Neskôr v tom istom roku z vystúpení vyšiel nový koncertný dvojalbum Good Evening New York City.^[142]

2010 – súčasnosť

V roku 2010 vystúpil McCartney pri otváraní Consol Energy Center v americkom Pittsburghu. V Pitsburghu to bol to jeho prvý koncert od roku 1990 kedy skonštatoval, že pôvodná občianska aréna pri jeho vystúpeniach z logistického hľadiska nevyhovovala.^[143] V júli 2011 mal McCartney dva vypredané koncerty v novej newyorskej aréne Yankee Stadium. V recenzii v New York Times po prvom koncerte písali, že McCartney „sa nelúči, ale chodí po štadiónoch a hrá svoje koncertné maratóny“.^[144] V tom istom roku McCartneya požiadali o spoluprácu na produkcii pre newyorský mestský balet (New York City Ballet). V septembri 2011 bola uvedená jeho prvá tanečná hudobná kompozícia, ktorú skomponoval pre baletného choreografa, Petra Martinsa a ktorá vyšla aj na piatom McCartneyovom klasickom albume pod názvom Ocean's Kingdom.^[145] V roku 2011 sa McCartney oženil s americkou podnikateľkou Nancy Shevellovou.^[146] Vo februári 2012 vydal svoj pätnásty štúdiový album, Kisses on the Bottom, z veľkej časti pozostávajúci z coververzií piesní z tradičnej popovej hudby a jazzu. Bolo to v tom istom mesiaci, v ktorom ho Národná akadémia nahrávacích umení a vied ocenila ako „osobnosť roka MusiCares.“ Bolo to dva dni pred jeho účinkovaním na 54. ročníku udeľovania cien Grammy.^[147]

McCartney sa stal hudobníkom s najlepším potenciálom pre tržby z koncertných vystúpení. V máji 2012 hral v Mexico City na dvoch koncertoch pred viac ako sto tisíc návštevníkmi a tržba z týchto vystúpení dosiahla takmer šesť miliónov dolárov.^[148] V júni 2012 McCartney vystúpil v závere Diamantového jubilejného koncertu kráľovnej Alžbety, ktorý sa konal pred Buckinghamským palácom. Zahral piesne „Let It Be“ a „Live and Let Die“.^[149] Dňa 27. júla 2012 zahral v závere otváracej ceremónie letné olympijských hier 2012, ktoré sa konali v Londýne. Zaspieval piesne „The End“ a „Hey Jude“ a vyzval divákov, aby sa k nemu v speve pripojili.^[150] Za toto vystúpenie prijal od organizátorov hier symbolickú jednu Britskú Libru.^[151]

Dňa 12. decembra 2012 Paul McCartney vystúpil s tromi bývalými členmi skupiny Nirvana (Krist Novoselic, Dave Grohl a Pat Smear). Bolo to v závere benefičnej akcie 12-12-12: The Concert for Sandy Relief, ktorý uvideli približne dve miliardy ľudí na celom svete.^[152] Dňa 28. augusta 2013 vydal McCartney titulnú skladbu svojho v tom čase pripravovaného štúdiového albumu New, ktorý vyšiel v októbri 2013.^[153] Dňa 27. januára bol nahraný televízny špeciál programu Eda Sullivana, ktorý stanica CBS odvysielala 9. februára 2014. V šou sa predstavili Paul McCartney a Ringo Starr. Šlo o oslavu skupiny Beatles a ich prelomového vystúpenia v The Ed Sullivan Show v roku 1964. Relácia s názvom The Night That Changed America: A Grammy Salute to The Beatles bolo v podaní rôznych umelcov, vrátane McCartneyho a Starra zahraných 22 klasických piesní kapely The Beatles.^[154]

V máji 2014 McCartney po infikovaní vírusom zrušil práve naplánované a vypredané turné po Japonsku a turné po USA odložil na október.^[155] Turné obnovil 5. júla 2014 trojhodinovým koncertom v Albany v New Yorku.^[156] Dňa 14. augusta 2014 vystúpil McCartney na záverečnom koncerte pred jeho zbúraním v Candlestick Park v San Franciscu v Kalifornii. Bolo to to isté miesto, na ktorom The Beatles v roku 1966 odohrali svoj posledný koncert.^[157] V roku 2014 McCartney napísal a nahral pieseň „Hope for the Future“ (Nádej pre budúcnosť), záverečnú pieseň pre videohru Destiny.^[158][159] V novembri 2014 vyšiel pod názvom The Art of McCartney „tribute album“ so 42 coververziami McCartneyovych skladieb, ktoré nahrala široká škála umelcov.^[160] V tom roku McCartney spolupracoval s americkým rapperom Kanye Westom aj na singli „Only One“, ktorý vydal 31. decembra.^[161] V januári 2015 McCartney spolupracoval so speváčkou Rihannou na singli „FourFiveSeconds“.^[162] V januári k piesni vyšiel videoklip,^[163] a naživo s ním vystúpili 8. februára 2015 na 57. ročníku udeľovania cien Grammy.^[164] Paul McCartney, Theophilus London a Allan Kingdom v roku 2015 spolu nahrali singel „All Day“.^[165]

Vo februári 2015 vystúpil McCartney s Paulom Simonom v rámci špeciálu Saturday Night Live 40. výročie. McCartney a Simon na akustických gitarách zahrali prvý verš piesne „I Just Seen a Face“ a McCartney neskôr vystúpil so skladbou „Maybe I'm Amazed“.^[166] McCartney naspieval vokály na coververzii piesni „Come and Get It“, nahranú superskupinou Hollywood Vampires, ktorú založil Alice Cooper. Pieseň je na ich debutovom albume vydanom 11. septembra 2015.^[167] Dňa 10. júna 2016 vydal McCartney kariérnu kolekciu, kompiláciu jeho tvorby, s názvom Pure McCartney.^[168] Set piesní obsahuje tvorbu z celej McCartneyho sólovej kariéry a práce s Wings a s The Fireman a je k dispozícii v troch rôznych formátoch (2-CD, 4-CD, 4-LP a aj na digitálne stiahnutie). Verzia pre 4 CD obsahuje 67 skladieb, z ktorých väčšina bola v Top 40.^[169][170] McCartney účinkoval aj v dobrodružnom filme z roku 2017 Piráti z Karibiku: Salazarova pomsta.^[171]

V januári 2017 podal McCartney žalobu na okresný súd v USA proti spoločnosti Sony/ATV Music Publishing, ktorá sa od roku 2018 usilovala o opätovné vzatie vlastníctva jeho podielu na katalógu piesní Lennon-McCartney. Podľa zákona USA o autorských právach môže autor pre diela publikované pred rokom 1978 nárokovať autorské práva pridelené vydavateľovi po 56 rokoch.^[172][173] McCartney a Sony sa v júni 2017o spore neverejne dohodli.^[174][175] Dňa 20. júna 2018 vydal McCartney skladby „I Don't Know“ a „Come On to Me“ zo svojho albumu Egypt Station, ktorý vyšiel prostredníctvom vydavateľstva Capitol Records dňa 7. septembra. 2018.^[176] Egypt Station sa stal McCartneyho prvým albumom po 36 rokoch, ktorý sa dostal na vrchol rebríčka Billboard 200, ako aj jeho prvým debutom ktorý začal v rebríčku na prvom mieste.^[177]

Osemnásty McCartneyho sólový album, McCartney III, vyšiel prostredníctvom vydavateľstva Capitol Records dňa 18. decembra 2020.^[178][179] Dňa 16. apríla 2021 vyšiel pod názvom McCartney III Imagined album „reinterpretácií, remixov a coververzií“.^[180]

Hudobný prístup

McCartney je je z veľkej časti hudobník samouk. Jeho prístup opísal muzikológ Ian MacDonald ako „charakter prirodzene priťahovaný k formálnym aspektom hudby, ktorý je však úplne neučený... technicky „hotové“ dielo vyprodukoval takmer výlučne inštinktom, harmonickým úsudkom. založený hlavne na dokonalej výške tónu a ostrom páre uší... je prirodzený melodik – tvorca melódií, ktoré dokážu existovať mimo svojej harmónie.“^[181] McCartney prirovnal svoj prístup k „primitívnym jaskynným umelcom, ktorí kreslili bez tréningu“.^[182]

Prvotné vplyvy

Medzi najskoršie McCartneyho hudobné vplyvy patria Elvis Presley, Little Richard, Buddy Holly, Carl Perkins a Chuck Berry.^[183] Na otázku, prečo The Beatles nezahrnuli Presleyho do skupiny na obrázok obalu albumu Sgt. Pepper, McCartney odpovedal: „Elvis bol príliš dôležitý a príliš vysoko nad ostatnými, aby tam bol... takže sme ho na zoznam nedali. Bol viac než len popový spevák, bol to Elvis The King.“^[184] McCartney uvádza, že pre svoju basovú linku k piesni „I Saw Her Standing There“ priamo použil Berryho „Talking About You“.^[185]

Paul McCartney označil Little Richarda za vzor, ktorého spev vo falzete inšpiroval jeho vlastnú vokálnu techniku.^[186] Uviedol, že napísal pieseň „I'm Down“ tak, aby v nej mohol svojím spevom napodobniť Little Richarda.^[187] V roku 1971 kúpil McCartney autorské práva na katalóg Buddy Hollyho. V roku 1976, pri príležitosti štyridsiateho výročia Hollyho narodenia, McCartney v Anglicku slávnostne založil každoročnú akciu, nazvanú „Buddy Holly Week“. Súčasťou tohto festivalu sú vystúpenia známych hudobníkov, súťaže v písaní piesní, súťaže v kreslení a špeciálne vystúpenia, ktorými si pripomínajú pódiové šou Hollyho kapely The Crickets.^[188]

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

---