Ľudovít Novák
slovenský jazykovedec a zakladateľ SAVU
Narodenie	15.10.190815. október 1908 Skalica, Slovensko
Úmrtie	27. september 1992 (83 rokov) Ľubochňa, Slovensko
Manželka	Štefánia Morávková
Biografický portál

Prof. PhDr. Ľudovít Novák, DrSc. (* 15. október 1908, Skalica – † 27. september 1992, Ľubochňa)^[1] bol slovenský jazykovedec a iniciátor vzniku Slovenskej akadémie vied a umenia.^[2][3] Venoval sa štúdiu dejín slovenčiny a bol zástancom radikálnej reformy pravopisu spisovnej slovenčiny. Venoval sa všeobecnej a porovnávacej jazykovede, ako aj slavistike, romanistike a ugrofinistike.^[1]

Novák bol hlbokým kresťanom a perzekvovaný komunistickým režimom.

Život

Štúdium a práca

Po vyštudovaní gymnázia v Skalici v roku 1927^[4] pokračoval Ľudovít na odbore slavistiky, romanistiky a ugrofinistiky na pražskej Filozofickej fakulte Karlovej univerzity od roku 1927.^[5] V týchto rokoch upozorňoval aj na potrebu založenia odboru slovakistiky na tejto univerzite.^[6]

V rokoch 1932 až 1934 pokračoval v štúdiách na parížskej Sorbonne, kde sa venoval romanistike, a navštevoval aj iné miestne univerzity.^[1][5]

Prvým pracovným pôsobiskom bola v rokoch 1933 až 1938 pozícia referenta na Jazykovednom odbore Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine.^[4] Pre spory s tajomníkom Jozefom Cígerom-Hronským potom Novák pôsobil v rokoch 1939 až 1948 na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, pričom bol vymenovaný najprv za mimoriadneho profesora v roku 1939 a o dva roky neskôr za profesora. Počas akademického roka 1944 – 1945 bol dekanom fakulty.^[1]

Vznik SAVU

Počas Slovenského štátu sa posilnila potreba mať vytvorenú vedeckú inštitúciu, ktorá by posilňovala jednotu občanov^[5] a zároveň by sa vymedzovala voči Čechom.^[7] Za hlavného iniciátora sa považuje práve Ľudovít Novák, ktorý využíval svoje osobné kontakty na presadzovanie vzniku inštitúcie.^[8] Túto myšlienku podporoval hlavne jeho dobrý priateľ minister školstva Jozef Sivák,^[7] predseda Snemu Slovenskej republiky Martin Sokol či poslanci Emil Boleslav Lukáč, Pavol Čarnogurský^[5] alebo Konštantín Čulen.^[7] Opozíciu tvoril hlavne Vojtech Tuka, ktorý sa snažil, aby Matica slovenská nestratila primát v slovenskej vede.^[5] Nováka poverili vypracovaním zákona i dôvodovej správy.^[7]

Po vytvorení Slovenskej akadémie vied a umení prijatím zákona 2. júla 1942 sa prvým predsedom stal František Valentín a generálnym tajomníkom do roku 1945 bol práve Ľudovít Novák.^[5] (Na Tukov príkaz sa predsedom nesmel stať Tido J. Gašpar.)^[7] Kvôli chýbajúcim vedeckým pracovníkom a slabému financovaniu sa SAVU orientovala predovšetkým na humanitné odbory, primárne jazykovedu.^[5][7] Novák v rozhovore z 1992 poprel, že by vzorom pri zakladaní akadémie bola obdobná sovietska inštitúcia.^[7]

Počas bombardovania Bratislavy na konci 2. svetovej vojny Novák poskytol svoj dom v Ľubochni na presťahovanie knižného fondu univerzitnej knižnice.^[4]

Perzekúcie a rehabilitácia po 20 rokoch

Novák bol po zmene režimu predčasne penzionovaný počas rokov 1948 až 1957^[4][7] a mal zakázanú vedeckú činnosť.^[9] Následne od roku 1957 pracoval šesť rokov v Slovanskom ústave ČSAV v Prahe. V tomto období bol zároveň aj externým pracovníkom Ústavu slovenského jazyka SAV v Bratislave. Od roku 1964 až do 1969 sa v tomto ústave stal vedeckým pracovníkom a neskôr v ňom pôsobil aj samostatne.^[1] Až do svojej rehabilitácie musel Ľudovít riešiť komplikovanú finančnú situáciu, keďže režim nemal záujem vydávať jeho vedecké a iné publikácie.^[4] Z tohto dôvodu musel Novák pristúpiť aj k rozpredaju viacerých rodinných cenností.^[4]

Keď v roku 1953 začal pracovať pre Spolok sv. Vojtecha, po krátkej dobe bol zaistený kvôli bohoslužobným predmetom a náboženským knihám.^[4] Oficiálne bol však obvinený Štátnou bezpečnosťou z vlastizrady.^[4] Vypočúvali ho v Žiline a keďže sa Novák odmietol priznať k obvineniu, bol zbitý a podľa vyjadrenia dcéry Oľgy upadol do bezvedomia.^[4] Následne bol odsúdený a trest si odpykával vo väznici na Pankráci.^[4]

Na Lenártovu žiadosť bol Novák v roku 1968 rehablilitovaný a mohol začať opätovne prednášať.^[4] Medzi rokmi 1968 a 1971 bol pracovníkom na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Trnave. Od roku 1972 pôsobil ako profesor na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. V roku 1981 odišiel na dôchodok.^[1]

Agitátor za reformu slovenského pravopisu

Táto sekcia si vyžaduje rozšírenie. Pozrite si stránky z kategórie návody a štýl, prípadne diskusiu k článku a sekciu prosím doplňte.

Ľudovít Novák presadzoval myšlienku zrušenia ypsilonu, ako aj ďalších hlások ako ô či ä, aby sa zjednodušil pravopisný systém slovenčiny.^[9] Jazykový systém nemá podľa neho trápiť jeho používateľov.^[10] Navrhoval, aby sa po odstránení grafémy y/ý zmäkčené slabiky zapisovali s mäkčeňom (napríklad ňeďeľa). Táto graféma by sa používala len ako matematický symbol a v prevzatých cudzích slovách.^[10]

Osobný život

Hlásil sa ku kresťanskej viere a kamarátil sa s biskupom Vojtaššákom.^[7] V Ľubochnej chodieval spievať na pohreby alebo koledovať s miestnym kňazom.^[4] Venoval sa husľovej, čelovej, klavírnej i cirkevnej hudbe (pôsobil aj ako organista v Hubovej).^[4] Od roku 1953 sa podieľal aj na úpravách Starého i Nového zákona.^[4][7]

Oženil sa so Štefániou Morávkovou a do roku 1934 žili spolu v Paríži.^[4] Mal tri deti, najstaršia sa volala Oľga.^[4]

Ľudovít Novák zomrel 27. septembra 1992 v Ľubochni vo veku 84 rokov.^[5]

Prehľad iných funkcií

• 1939 – 1943 Slovenská učená spoločnosť (generálny tajomník)
• 1943 – 1945 Slovenská akadémia vied (generálny tajomník)
• 1941 – 1945 Slovenská jazykovedná spoločnosť (predseda)^[4]
• 1972 – 1973 Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV v Trnave (predseda pobočky)
• 1973 – 1976 Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV v Prešove (predseda pobočky)
• 1970 – 1974 obhajoby doktorských dizertačných prác v odbore všeobecná jazykoveda, ako aj slovanské jazyky (člen komisie)^[1]

Vybrané diela

Publikačná činnosť

• Jazykovedné glosy k československej otázke (1935, 1936)^[4][7]
• O rozplávaní kontinentov – prírodovedecká práca
• K najstarším dejinám slovenčiny (1980)^[7]

Prekladateľská činnosť

• Honoré de Balzac – Otec Goriot (1977, 1985)
• Honoré de Balzac – Gobseck / Otec Goriot / Plukovník Chabert (1983)^[7]

Udelené tituly

• 1932 – doktor filozofie (PhDr.)
• 1938 – menovanie za docenta (doc.)
• 1939 – mimoriadny profesor
• 1941 – profesor
• 1968 – doktor vied (DrSc.)^[1]

Ocenenia

• 1992 – zlatá Medaila SAV a čestná plaketa SAV Ľudovíta Štúra Za zásluhy v spoločenských vedách^[7]
• 2008 – čestné občianstvo mesta Skalica^[3]

Zaujímavosti

• V priestoroch SAV sa nachádza jeho portrét, ktorý odhalili pri príležitosti stého výročia jeho narodenia.^[5]
• V roku 2008 sa pri príležitosti stého výročia jeho narodenia uskutočnila vedecká konferencia Akademik Ľudovít Novák v slovenskej jazykovede a kultúre.

Referencie

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• Slavomír Ondrejovič (ed.): Ľudovít Novák. Tvorca modernej slovenskej jazykovedy a zakladateľ SAVU. Veda, 2011, 212 s.

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• rozhovor s Ľudovítom Novákom pri príležitosti odovzdania zlatej medaily SAV