A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Pedagogika (z gr. paidagōgike (téchnē) = umenie výchovy < paidós = dieťa + ágein = viesť, hnať; pôvodne sa myslelo sprevádzanie dieťaťa z domu do školy) je jednak spoločenská disciplína (veda, teória a náuka) o výchove a vzdelávaní a jednak príslušná prax. Opiera sa o výsledky spoločenských aj prírodných vied. Skúma výchovný proces so všetkými jeho činiteľmi, zložkami, metódami a podmienkami.
Členenie
Pozri aj: pedagogické vedy
Najdôležitešie disciplíny:
- teória vyučovania (didaktika)
- teória výchovy
- teória výchovy mimo vyučovania
- špeciálna pedagogika
- dejiny pedagogiky
- školská pedagogika / stredoškolská pedagogika / vysokoškolská pedagogika
- pedagogika dospelých
- liečebná pedagogika
- sociálna pedagogika
Keďže si však každá ľudská činnosť vyžaduje aj pedogogiku, pedagogika zasahuje prakticky do všetkých oblastí nášho života. Na druhej strane využíva poznatky iných vied, najmä psychológie, sociológie, filozofie, logiky a podobne.
Predmet
Predmet pedagogiky ako vedy je vzdelávacia realita (výchovná, edukačná realita). Pedagogika sa zaoberá všetkými determinantmi vzdelávania, vzdelávacím procesom a výsledkami ako aj efektmi vzdelávania. Obsahovú štruktúru tvoria predovšetkým teórie a výskum, náplň jednotlivé pedagogické disciplíny – pedagogické vedy.
Prax
Pedagogická prax by mala predstavovať súhrn sústavného štúdia pedagogiky a súvisiacich vedných oborov, postupného zbierania skúseností a následného utvárania vlastného individuálneho pedagogického systému zodpovedajúceho pedagógovi – praktikovi. Pretože prax ukázala, že samotné učenie sa teórie nestačí, rovnako ako nestačia samotné skúsenosti neopreté o hlboké znalosti pedagogiky.
Dejiny
Celej antickej pedagogike (ktorá ešte bola skôr súčasťou filozofie) je spoločný názor, že pri vzdelávaní je dôležité a jeho cieľom je najmä rozmýšľanie a reč a že sa teda prejavuje v premyslenom rečovom prejave a konaní. Prvá pedagogická teória vznikla v 5. až 4. storočí pred Kr. v Grécku. Bola ovplyvnená sofistikou, rétorikou, sokratovskou skepsou, Platónovou náukou o štáte a Aristotelovou politickou filozofiou a etikou. Podľa nej pozostáva pedagogika jednak z daných vlôh človeka, jednak z cvičenia či zvyku a jednak z inštruovania (v prípade Sokrata z kladenia otázok a vyvracania presvedčení a pod.). Potreba pedagogiky sa zdôrazňovala nedostatočnou prirodzenou „výbavou“ človeka (najmä jeho prirodzenou fixáciou na zmyslové vnemy, cudzie názory a bez kontroly prevzaté predstavy, a jeho neschopnosťou k právno-politickému spolužitiu s ostatnými)
Prístup zmenili stoici v 3. stor. pred Kr. a ich prístup, ktorý potom platil v gréckom a latinskom svete asi 600 rokov, sa stal prvým základným kameňom neskoršej západnej pedagogiky. Nešlo už ako predtým o to, vychovať dobrého občana „polisu“ alebo naučiť ho, čo je dobré, ale o to, vychovať morálne a vnútorné sebou si isté indivíduum. Ďalej bola významná náuka o účelnosti všetkého, čo existuje, a o centrálnom a samoúčelnom postavení človeka vo vesmíre. Do dnešnej pedagogiky sa táto koncepcia dostala napríklad cez myšlienku J.-J. Rousseaua, že prirodzený vývin je pre pedagogiku rozhodujúci.
V stredovekej kresťanskej Európe nevznikla nijaká nová pedagogická teória, iba sa selektívne preberali antické teórie a pridal sa k nim teologický výklad.
Druhým základným kameňom západnej pedagogiky je pedagogika humanizmu a renesancie pochádzajúca zo 14. – 16. storočia z Talianska. Hlavná myšlienka je tá, že človeka treba chápať ako „dielo seba samého“, a že je preto stvorený na to, aby si zariadil svet podľa svojho poznania a vôle, a aby sám sebe dal istú podobu. Odtiaľto pochádza dnešná významná úloha pedagogiky pri samodefinícii a budovaní spoločnosti.
Tretiemu základnému kameňu pedagogiky, k položeniu ktorého došlo v 17. storočí a ktorého hlavnou myšlienkou bola a je nekonečná schopnosť ľudského rodu zdokonalovať sa, vďačíme zakladateľovi modernej pedagogiky Jan Amos Komenský. V tomto období už hovoríme o pedagogike ako o samostatnej disciplíne. Komenský vo svete udomácnil, na tú dobu, revolučné pojmy ako „opakovanie je matkou múdrosti“ a „škola hrou“. Do pedagogiky vniesol svoju vnímavú dušu a túžbu po lepšom svete začínajúc s láskou a vľúdnosťou od tých najmenších, ako aj svoju filozofiu, ktorá sa nazýva pansofia. Ústrednou ideou Komenského je myšlienka harmónie v celom kozme a súvislosť zmyslu všetkého bytia, opäť počnúc tými najmenšími. Komenský bol jediným tvorcom originálnej, filozoficky ukotvenej pedagogickej sústavy v našom regióne, zaoberal sa všeobecnou teóriou výchovy, didaktikou, vytvoril špeciálnu metodiku výuky jazykov a sám vytváral originálne učebnice. Komenský je dodnes právom nazývaný "Otec modernej pedagogiky" a „Učiteľ národov".
Pod vplyvom myšlienok rovnosti a slobody (Francúzska revolúcia a pod.), straty tradičnej úlohy rodiny a po vzniku povinnej školskej dochádzky v 19. a najmä v 20. storočí sa pedagogika stala aj sociálne významnou a začala byť študovaná na univerzitách. Keďže sú však učitelia v praxi ovplyvňovaní inými spoločenskými činiteľmi, je vplyv pedagogiky na samotných učiteľov pomerne slabý.
Od 60-tych rokov existuje snaha zmeniť pedagogiku na čisto empirickú vedu, ale ukázalo sa, že tradičný filozofický prístup sa naďalej uplatňuje – naďalej sú dôležité otázky o zmysle, miere, dôvodoch, cieľoch, hraniciach a pod. výchovy a vzdelávania.
Oproti tradičným pedagogickým teóriám, požadujúcim od pedagogiky formovanie človeka, je dnes skôr snaha privieť žiaka komunikatívnym spôsobom k samostatnosti. Ďalej sa spochybňuje tradičný postulát, že je možné vytvoriť niečo ako jednotný pedagogický systém platný pre každého človeka. Ľudia sú v skutočnosti kultúrne, individuálne a inak rôzni, a je teda snaha zaoberať sa práve rozdielmi medzi kategóriami ľudí. V rámci tohto prístupu sa tiež kritizujú niektoré novoveké dogmy, napríklad tá, že je človek autonómny tvor vôle, práce a pod., ktorého možno donekonečna zdokonaľovať. Na druhej strane sa kritizuje názor, že ľudia sú „ľudskí“ v tom zmysle, že sú iracionálni a nepolepšiteľní.
Osobnosti
Ku konštituovaniu pedagogiky ako samostatnej disciplíny významne prispel Jan Amos Komenský, najmä vo svojom hlavnom pedagogickom diele Veľká didaktika. Na jeho myšlienky nadviazali najmä Jean Jacques Rousseau, John Locke, J. H. Pestalozzi, R. Owen, J. F. Herbart, F. Fröbel, K. D. Ušinskij, u nás najmä Samuel Tešedík, D. Lehotský, G. A. Lindner, S. Ormis a iní.
Iné projekty
- Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Pedagogika
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pedagogika
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Antény
Chemické zdroje elektriny
Chladenie v elektrotechnike
Elektrická sústava automobilu
Elektrická trakcia
Elektrické prístroje
Elektrické súčiastky
Elektrické spotrebiče
Elektrické stroje
Čítanie (elektrotechnika)
Činný výkon
Štatistická dynamika
Živý vodič
Admitancia
Antiparalelné zapojenie
Asynchrónny motor
Blúdivý prúd
Bočník (elektrotechnika)
Diak (polovodičový prvok)
Displej s kvapalnými kryštálmi
Elektrická inštalácia
Elektrická rezonancia
Elektrická sila
Elektrická vodivosť
Elektrické zariadenie
Elektrický obvod
Elektrický zvonec
Elektroenergetika
Elektromer
Elektrometer
Elektromobil
Elektromotor
Elektromotorické napätie
Elektrotechnický náučný slovník
Elektrotechnika
Elektrotechnológia
Fázor
Faradayova klietka
Frekvencia (fyzika)
Graetzov mostík
Impedancia
Indukčnosť
Induktancia
Istič
Izolácia (elektrotechnika)
Izolant
Jadro vodiča
Jednobran
Jednosmerný prúd
Joulovo teplo
Katóda
Koaxiálny kábel
Kompenzácia účinníka
Konduktometria
Konektor (elektrotechnika)
Korónový výboj
Lanko (elektrotechnika)
Leptanie
Logické hradlo
Magnetická susceptibilita
Magnetizácia (veličina)
Merný elektrický odpor
Mobilné zariadenie
Napájací zdroj
Napäťový chránič
Napäťový násobič
Nortonova veta
Odpínač
Odpojovač
OLED
Olovený akumulátor
Paralelné zapojenie
Peltierov článok
Plošná hustota elektrického prúdu
Poistka (elektrotechnika)
Posuvný prúd
Prúdový chránič
Prenosové médium
Prieletový klystrón
Primárny elektrochemický článok
Reaktancia
Rekuperácia (dopravný prostriedok)
Relé
Reproduktorová výhybka
Rezistancia
Rozhranie (interface)
Sériové zapojenie
Seebeckov jav
Sekundárny elektrochemický článok
Settopbox
Skrat
Sonar
Spínač
Spínaný zdroj
Straty v mikropásikových vedeniach
Striedavý prúd
Stupeň ochrany krytom
Svetelná výbojka
Symetrizačný člen
Technická normalizácia
Tepelné relé
Tepelne vodivostný detektor
Termočlánok
Théveninova veta
Transformátor
Transformátor s fázovou reguláciou
Trojfázová sústava
Tuhá fáza (elektronika)
Tyratrón
Usmerňovač (elektrotechnika)
Uzemnenie
Uzol (vodiče)
Vírivý prúd
Výbojka
Varistor
Ventilátor
Vodič (elektrotechnika)
Voltov stĺp
Vstavaný systém
Zásuvka (elektrotechnika)
Zdroj (elektrotechnika)
Zisk antény
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk