Protokol o jednání vlády Československé republiky a Slovenské národní rady ze dne 11. dubna 1946 alebo „Druhá pražská dohoda“ bola druhou z troch pražských dohôd z rokov 1945 – 1946, uzavretých medzi československou vládou a Slovenskou národnou radou (ďalej SNR), ktoré definovali vzťah a distribúciu právomocí medzi centrálnymi – československými a periférnymi – slovenskými štátnymi orgánmi. Asymetrické usporiadanie štátnej správy kodifikované týmito dohodami a neskôr Ústavou 9. mája v roku 1948 sa stalo jedným zo stálych zdrojov napätia medzi Čechmi a Slovákmi v spoločnom štáte.

Okolnosti vzniku

Od vzniku Československej republiky v roku 1918 bolo permanentným správnym problémom postavenie Slovenska. Po vzniku samostatného Slovenského štátu sa slovenská otázka vynorila opäť v čase príprav Slovenského národného povstania, kedy sa SNR už vo Vianočnej dohode z roku 1943 vyslovila za obnovu spoločného štátu s Čechmi. Na Slovensku došlo počas Slovenského národného povstania k vzniku národných orgánov a k vytvoreniu nového, na londýnskej československej vláde nezávislého centra moci.^[1]:40 Košický vládny program vypracovaný v marci 1945 deklaroval rovnoprávne postavenie Slovákov^[1]:22.

Prvá pražská dohoda zo dňa 2. júna 1945 určila postavenia Slovenskej národnej rady a Zboru povereníkov. SNR je podľa zmluvy nositeľkou štátnej moci na Slovensku, ktorá nie je výslovne daná ústredným orgánom. Ďalej SNR disponuje všetkou mocou vládnou, výkonnou a zákonodarnou. Výkonný orgán SNR sa nazýva Zbor povereníkov a je zodpovedný vláde i SNR. Už prvá pražská dohoda neriešila federatívne usporiadanie. České národné orgány nevznikli, partnerom SNR sa stala československá vláda.

Druhá pražská dohoda

Druhá pražská dohoda bola podpísaná v tieni príprav na voľby konané 26. mája 1946. Už na celoslovenskej konferencii Komunistickej strany Slovenska 11. a 12. augusta 1945 bola KSS podriadená Komunistickej strane Československa a došlo k oslabeniu dovtedajšieho vedenia včítane pozicie Gustáva Husáka, ktorý obhajoval federatívne usporiadane a nezávislosť slovenských orgánov.^[2]:196 Zároveň z obavy o posilnenie vplyvu u bývalých voličov v Čechách po vojne neobnovenej agrárnej strany česká Národní fronta zamietla rozšírenie pôsobnosti slovenskej Demokratickej strany do Čiech.^[2]:206 Sily obhajujúce nezávislé postavenie Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky sa ocitli v defenzíve.

Druhá pražská dohoda posilňovala právomoci prezidenta republiky a centrálnej vlády, predovšetkým v personálnom obsadení (menovanie vysokoškolských profesorov, sudcov) voči slovenským orgánom. Zároveň došlo k rozšíreniu platnosti prezidentovho dekrétu č. 5/1945 Zb., „o neplatnosti některých majetkoprávních jednání z doby nesvobody a o národní správě“, aj na Slovensko tým spôsobom, že sa platnosť predpisov týkajících se neplatnosti majetkových prevodov a reštitúcie majetku (nie však předpisov o národnej správe) rozšíria aj na Slovensko. ^{[pozn. 1]}

Zhodnotenie

Už prvá pražská dohoda neriešila federatívne usporiadanie a vytvorila asymetrické usporiadanie štátnej správy. Druhá pražská dohoda ho len upevnila, ale spomedzi troch pražských dohôd bola najmenej významnou čo sa týka rozsahu a mala časovo len veľmi obmedzenú platnosť, nakoľko bola po voľbách výrazne zmenená treťou pražskou dohodou.

Referencie

Poznámka

1. ↑ SNR v roku 1945 odmietla akceptovať dekrét prezidenta o národnej správe. Proti bol menovite Gustáv Husák, zdôrazňujúc, „že je proti tomu, aby sa vracal majetok Čechom a Židom“^[2]:190

Iné projekty

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Druhá pražská dohoda