A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
| Kresťanstvo |
 |
| Hlavné znaky |
| Viera v jedného Boha v troch osobách Ježiš Kristus je človek a Boží Syn |
| Hlavné osobnosti |
| Ježiš Kristus Panna Mária |
| Hlavné náboženské obrady |
| Omša/Liturgia • Sviatosti |
| Knihy |
| Biblia (Starý zákon, Nový zákon) |
| História a kultúra |
| Dejiny kresťanstva • Kresťanské umenie |
| Hlavné sviatky |
| Veľká noc, Vianoce / Narodenie Pána, Turíce, Zjavenie Pána / Bohozjavenie, … |
Dejiny kresťanstva sú odvetvím histórie, ktoré sa zaoberá historickým vývojom kresťanského sveta a myslenia, dejinami jednotlivých kresťanských cirkví a spoločenstiev od vzniku kresťanstva ako židovskej sekty okolo roku 33 nášho letopočtu po dnešnú dobu. Okrem chápania dejín kresťanstva ako historiografickej oblasti možno dejiny kresťanstva a jednotlivých cirkví chápať i teologicky ako samostatnú teologickú disciplínu dejín spásy, či ako cyklus boja dobra a zla (Augustín z Hippa).
Kresťanstvo vzniklo v ázijskom Blízkom východe, v Palestíne (Judea/Galilejsko) ako následok pôsobenia židovského kazateľa Ježiša Krista, ktorého kresťania považujú za Spasiteľa a Mesiáša. Ježiš Kristus si spomedzi Židov vybral učeníkov (z nich najmä 12 apoštolov), ktorým v priebehu posledných troch rokov svojho života odovzdával svoje učenie, aby ho následne oni mohli šíriť ďalej do celého sveta. (Mk 16,15: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“). V priebehu prvých troch storočí sa kresťanstvo i napriek odporu vládnucich vrstiev rozšírilo v rámci Rímskej ríše i do okolitých krajín a získalo viac prívržencov.
Prvou kresťanskou krajinou (oficiálne) bolo staroveké Arménske kráľovstvo. V 4. storočí sa kresťanstvo stalo legálnym a postupne i oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše a spolu s jej výbojmi a kultúrou sa rozšírilo na ďalšie územia. S rozvojom kresťanského spoločenstva je spojená i hierarchizácia cirkvi a rozvoj ich štruktúr, vznik významných náboženských obcí a centier - pentarchia Rím - Konštantínopol - Alexandria - Antiochia - Jeruzalem, i vznik prvých kompetenčných a teologických sporov medzi jednotlivými oblasťami a osobami kresťanského života. Už v 4. storočí sa kresťanstvo otriasalo v bojoch s heretickými hnutiami, ktorých existencie sa nezbavilo do dnešných čias.
Cirkevné udalosti a spory sa najmä počas ranokresťanského obdobia snažilo cirkevné spoločenstvo riešiť na ekumenických konciloch, či miestnych synodách. Najmä menšie, či novšie cirkevné správne jednotky - diecézy si často pýtali radu pri riešení problémov od významnejších a uznávaných centier ako Rím, či Konštantínopol. V priebehu prvých desiatich storočí tak medzi týmito diecéznymi stolcami a patriarchátmi vznikali kompetenčné rozpory, ktoré sa neskôr prehĺbili o spory teologické, či mocenské a vyústili do Veľkej schizmy v roku 1054. Od toho okamihu bola kresťanská cirkev rozdelená medzi východnú Ortodoxnú cirkev a západnú Latinskú katolícku cirkev, ktoré sa každá riadila svojimi vlastnými pravidlami a mali vlastné historické vývoje. Zároveň už v tomto období existovali ďalšie kresťanské cirkvi a spoločenstvá, ktoré sa v priebehu prvých storočí odčleňovali (ako napr. nestoriáni, či koptské východné cirkvi). V ďalšom období zase následne vznikali ďalšie autokefálne východné cirkvi a nové katolícke cirkvi, zjednotené s Rímom, ktoré vznikali ich odštiepením sa od východných cirkví.
Stredovekú cirkev charakterizovali viaceré znaky, medzi nimi misijná činnosť, rozvoj kláštorného života, či univerzít zakladaných pod jej vedením, ako aj rozvoj teologického myslenia, rozvoj kánonického práva a rozvoj cirkevných štruktúr. Na Západe to ďalej boli veľké pápežské schizmy, či snahy o cirkevnú úniu s Východom. Spolu s rozširovaním kresťanskej viery boli spojené i sväté vojny a medzi nimi najmä križiacke výpravy. Veľkým zlomom v kresťanských dejinách bolo i husitské hnutie, ktoré otvorilo dvere veľkému reformnému hnutiu, ktoré sa v Európe udialo v priebehu 16. a 17. storočia - tzv. reformácii.
V rámci reformácie vznikli viaceré nové protestantské hnutia a cirkvi a anglikánska cirkev. Latinská cirkev na udalosti reagovala zvolaním Tridentského koncilu a reformou svojej politiky i zvyklostí. V tomto období vypuklo medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami i viacero náboženských vojen, medzi nimi najmä Tridsaťročná vojna, ktorá sa skončila Vestfálskym mierom riadiacim sa heslom „Cuius regio eius religio“. (Koho panstvo, toho náboženstvo).
Spolu s rozvojom zámorských ciest sa kresťanstvo rozšírilo i do Ameriky, či neskôr i do Austrálie a ďalekej Ázie, kde i dovtedy ale existovali menšie východné cirkvi. V novodobých dejinách sa v rámci kresťanských cirkví snažia niektorí jej príslušníci o ekumenický prístup k svojim bratom vo viere a o spoluprácu, ktorá sa v minulosti nie vždy vyvíjala, resp. bola zhatená vzájomnými konfliktami. Dnes je kresťanstvo najrozšírenejším náboženstvom na svete s takmer dvomi miliardami veriacich.
Vznik kresťanstva a prvé náboženské obce
Pôvod
Starovekí Židia sa delili do troch hlavných náboženských prúdov - bohatých a konzervatívnych kňazov - saducejov, ktorí uznávali len písanú podobu zákona, farizejov, ktorí uznávali i ústne komentáre židovských náboženských textov a reformných essénov (esejcov), ktorí hlásali nevyhnutnosť Novej zmluvy s Bohom. Pravdepodobne jedným z esénov, alebo nimi ovplyvneným kazateľom bol aj Ján Krstiteľ a isté sympatie k esénom mal aj Ježiš Kristus.[1]
Ježiš sa narodil v judskom kráľovstve kráľa Heroda, ktoré boli klientským štátom Rímskej ríše. O jeho detstve sa nevie veľa. Po Herodovej smrti sa jeho kráľovstvo stalo rímskou provinciou, ktorou zotrvalo i v nasledujúcom období. V Palestíne Ježiš i verejne pôsobil a posledné tri roky svojho života hlásal svoje učenie a radostnú zvesť (gr. evanjelium), podľa biblických textov konal i zázraky. Kristovo učenie sa odvrátilo od hmotných prísľubov blaha a do centra stavalo lásku k bližnému a duchovný cieľ - spásu. Spomedzi ľudí si v tomto čase vybral i niekoľko pomocníkov, medzi nimi najmä najbližší kruh 12 apoštolov. Okolo roku 30 až 33 bol Ježiš rímskou vládou (Pontským Pilátom) ukrižovaný na žiadosť židovskej jeruzalemskej veľrady (sanhendrín), ktorá bola jeho (pre ňu heretickým) učením pobúrená. Podľa Ježišových následníkov Ježiš tretieho dňa vstal z mŕtvych a ešte 40 dní pobýval so svojimi učeníkmi a pripravoval ich na ich poslanie a jeho odchod k Bohu. Na 40. deň podľa Biblie Ježiš vstúpil do neba, kde prebýva po pravici svojho otca. Podľa Biblie bol Ježiš Spasiteľom a Mesiášom, ktorého smrť a zmŕtvychvstanie prinieslo jeho nasledovníkom spásu.
„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky." (Jn 11,25)
Pramene
Najstaršími biblickými (teologickými i historickými) prameňmi sú Skutky apoštolov, listy apoštola Pavla a štyri kánonické evanjeliá (podľa Mareka, Matúša, Lukáša a Jána), ktoré vznikli už v prvom storočí. Následne sú to najmä spisy Didaché (Učenie Pána hlásané národom dvanástimi apoštolmi). Objavili sa i iné texty, ktoré sa prehlasujú byť evanjeliami, či inými biblickými textami, avšak ich pravosť býva spochybňovaná a sú nazvané apokryfmi, napr. Tomášovo evanjelium, Evanjelium podľa Judáša a iné. O Ježišovom pôsobení hovorí aj rímsky historik Flavius Iosephus, ktorý o ňom vo svojom diele Židovské starožitnosti tvrdí nasledovné:
| „ | V tej dobe vystúpil Ježiš, múdry to človek, ak ho vôbec možno nazvať človekom. Bol totiž pôvodcom zázračných skutkov, učiteľom tých ľudí, ktorí radi prijímajú pravdu. Tak si získal mnohých židov a pohanov. Kristom bol tento. A keď ho na naliehanie našich popredných mužov smrťou kríža potrestal Pilát, ďalej sa ho pridŕžali tí, ktorí ho milovali. Zjavil sa im totižto tretieho dňa opäť živý, ako božskí proroci toto a tisíce iných zázračných vecí o ňom boli predpovedali. Podnes nezaniklo pokolenie tých, ktorí sa podľa neho volajú kresťanmi... | “ |
| – Flavius Iosephus: Židovské starožitnosti | ||
Novší historici a štúdiá však spochybňujú túto citáciu a pripisujú ju neskoršiemu kresťanskému opisovateľovi Flaviovho textu. Prikláňajú sa k tomu i filologické výskumy.[2]
Prvé hnutia
Počiatky kresťanstva ako náboženstva boli zložité. Kristus nebol politickým reformátorom a jeho cieľom nebola vojenská vzbura proti Rimanom[3], ako to niektorí jeho nasledovníci očakávali. Ježiš Kristus svojich učeníkov vyzval, aby šli do sveta a šírili jeho myšlienky medzi ľudí. V počiatku sa jeho učeníci - apoštoli zamerali na šírenie v radách židovskej komunity. Práve preto v ich spoločenstvách vznikali prvé centrá novej viery. Samotní Kristovi nasledovníci v ranom období náboženstva považovali stále za židov, diferenciácia nastala v neskoršom období po prijatí nežidovských nasledovníkov (t.j. pohanov) a nevychádzala len z radov kresťanov, ale aj z radov ortodoxných židov, ktorí odmietali spojitosť s pre nich heretickým hnutím.
Zároveň zarovno s kresťanstvom sa v Palestíne, ale i v celej Rímskej ríši šírili i iné učenia, ktoré mali niektoré znaky podobné s kresťanstvom. Medzi nimi boli napr. mithraisti či učenie Šimona Mága. Samotní prví Kristovi nasledovníci sa vo svojej činnosti odlišovali. Jednak tu bol smer potulných galilejských mudroslovných kazateľov, následne jeruzalemské židokresťanské hnutie[4] (ebioniti, elchasaiti, hebreji či nazorejci) v ktorom sa rozlišuje apoštolský židovský a neapoštolský židovský smer a smer helenistický. Súhrn Kristových prívržencov a "misionárov" jeho učenia teda nemožno zúžiť len na okruh jeho apoštolov (po ktorých sa toto obdobie i nazýva - Apoštolská doba). V raných obdobiach sa nedalo vždy presne odlíšiť, ktoré hnutie bolo heretické, nakoľko neexistovali presne ucelené dogmy a autority, ktoré by ich plošne určili. Rady vyskytujúce sa v listoch apoštolov nemali charakter cirkevno-správny ale skôr poradný a teologický.
Spočiatku apoštoli a ich nasledovníci šírili kresťanstvo len medzi Židmi. Zlom nastal po konvertovaní farizeja Šavla na kresťanstvo. Šavol (odvtedy známy ako apoštol Pavol z Tarsu) bol vzdelaným Židom s vplyvnými kontaktami a rímskym občianstvom. Pôvodne prenasledoval kresťanov, avšak po jeho zázračnom obrátení sa stal veľkým šíriteľom kresťanstva. Okolo roku 50 sa v Jeruzaleme uskutočnil tzv. apoštolský snem, na ktorom sa jeho účastníci rozhodli, že kresťanstvo možno šíriť aj medzi nežidov - pohanov.[5] Pavol a podobne aj ďalší apoštoli začali podnikať cesty po celej východnej časti Rímskej ríše. Pavlova činnosť sa zameriavala aj na vedenie bohatej korešpondencie s cirkevnými obcami, ktoré založil. Práve vďaka Pavlovej činnosti sa kresťanstvo zmenilo zo židovskej sekty na náboženstvo, ktoré sa šírilo na rozsiahlom území a Pavol si za svoju činnosť vyslúžil prezývku Apoštol národov.[6] Apoštol Pavol zároveň vo svojich listoch (epištolách) maloázijské cirkvi v Galatii, či Filipanov varuje pred falošnými prorokmi.[7]
Medzi prvé centrá kresťanskej viery patrila antiochijská obec, založená svätým Petrom. V Antiochii sa rozvíjal najmä helenistický prúd kresťanského hnutia[4] a vôbec po prvýkrát objavilo označenie kresťan (christian) (Sk, 11,26). Ďalšie obce vznikli v egyptskej metropole Alexandrii, kde kresťanstvo šíril apoštol Marek. Pomerne rýchlo si kresťanstvo našlo cestu i do gréckych obcí ako Efez, Korint, Galatia, Ikonium, či Solún. Kresťanské misie sem viedol najmä Pavol, ktorý s miestnymi cirkvami viedol i bohatú korešpondenciu. Okrem neho tu však pôsobili i misionári z iných obcí (ako napr. Apollos z Alexandrie).[8] Apoštol Tomáš mal zase veľký úspech v Mezopotámskej Edesse, ktorá bola až do vrcholného stredoveku centrom východných kresťanov a odkiaľ pochádzalo obrovské množstvo relikvií (napr. list kráľa Abgara Ježišovi, či Abgarov obraz - edesské plátno). Naopak tradičné centrá helénskej filozofie ako Atény neboli kresťanstvom dlhé obdobie príliš nadchnuté. Zaujalo ich síce kresťanské učenie o tolerancii a pokání, zároveň však odmietali teórie o zmŕtvychvstaní. V Ríme je prvá prítomnosť kresťanov doložená najneskôr v 40. rokoch prvého storočia (Klaudiov edikt o vyhnaní Akvilly a Priscilly).[9]
Rané kresťanstvo
Prenasledovanie kresťanov
S rozširovaním kresťanstva bol spojený vznik ďalších obcí v Rímskej ríši i mimo nej. Do cesty šíreniu novej viery sa spočiatku postavili najmä ortodoxní Židia a Veľká jeruzalemská rada. Už krátko po Kristovom umučení bol v Jeruzaleme ukameňovaný prvý mučeník svätý Štefan. Rímske úrady na kresťanov pôvodne nazerali ako na Židov a preto v duchu náboženskej zmierlivosti voči povoleným náboženstvám (religio licita) voči nim nezasahovali. Už čoskoro sa však voči kresťanom nepriateľsky naladili i rímske úrady (a niektorí cisári), ktorí nevedeli pochopiť nový kult vyznávajúci neznámeho osobného neviditeľného a jedného Boha. Niektorí Rimania dokonca kresťanov pre ich neúčasť na verejnom kulte považovali za ateistov.[10] Okolo kresťanov sa navyše nieslo isté rúško tajomna, ktoré vytvorilo priestor na ohováranie a obviňovanie neznámeho. Tak sa nakoniec i napriek tomu, že sa Rím pôvodne voči odlišným náboženstvám v ríši staval neutrálne, začala situácia meniť v neprospech prvých kresťanov.[10]
Situácia sa zhoršila najmä v hlavnom meste Ríme, kde v roku 64 vypukol obrovský požiar, z ktorého cisár Nero obvinil kresťanov. Prvé prenasledovanie nebolo systematické, takže sa nedá porovnávať s prenasledovaniami za vlády Domiciána, Diokleciána či Galéria, spôsobilo však presun kresťanov ešte viac do úzadia. Prvé kresťanské obce sa ukryli na odľahlých miestach, či v mestských katakombách alebo na vidieku. O kresťanoch sa začali šíriť reči, ktoré ich obviňovali z travičstva a príprav rôznych sprisahaní. Nie všetci cisári však kresťanov prenasledovali. O kresťanoch sa v tomto období zmieňujú aj rímski pohanskí autori ako Tacitus, Seutonius, či Jozef Flávius. Plinius Mladší, bitýnsky správca si od cisára Trajána pýtal radu ako voči kresťanom postupovať, rímsky historik Tacitus kresťanov a situáciu popísal nasledovne:[11]