A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Bioanorganická chémia je oblasť chémie, ktorá sa zaoberá zastúpením chemických prvkov periodickej tabuľky v organizmoch.[1]
História
Zdá sa, že označenie rýchlo sa rozvíjajúcej oblasti chémie ako „bioanorganickej“ obsahuje protirečenie, ktoré však jednoducho odráža mylnú predstavu siahajúcu až k počiatkom modernej vedy. Začiatkom 19. storočia sa chémia ešte delila na „organickú“ chémiu, ktorá zahŕňala iba látky izolované z „orgh.anizmov“ a „anorganickú“ chémiu „mŕtvej hmoty“. Toto rozlišovanie stratilo zmysel po Wöhlerovej syntéze „organickej“ močoviny z „anorganického“ kyanatanu amónneho v roku 1828. V súčasnosti je organická chémia definovaná ako chémia uhľovodíkov a ich derivátov s možným zahrnutím určitých nekovových heteroelementov, ako sú N, O a S, bez ohľadu na pôvod materiálu.[1]
Rastúca potreba spoločného, nie nevyhnutne látkovo orientovaného označenia chémie živých organizmov potom viedla k novému pojmu „biochémia“. Klasická biochémia sa dlho zaoberala najmä organickými zlúčeninami; tieto dve oblasti však nie sú v žiadnom prípade totožné. Vylepšené metódy stopovej analýzy preukázali dôležitosť veľkého počtu „anorganických“ prvkov v biochemických procesoch, a tak odhalili množstvo čiastočne anorganických prírodných produktov.
Zodpovedajúci zoznam by zahŕňal:
- metaloenzýmy (cca 40 % známych enzýmov: Fe, Cu, Mn, Mo, Ni, V, Zn, Mg, Ca a ďalšie)
- neenzymatické metaloproteíny (napr. hemoglobín: Fe);
- nízkomolekulové prírodné produkty (napr. chlorofyl: Mg);
- koenzýmy, vitamíny (napr. vitamín B12: Co);
- hormóny (napr. tyroxín, trijódtyronín: I);
- antibiotiká (napr. penicilín: S)
- ionofóry (napr. valinomycín: K);
- biominerály (napr. kosti, zuby, lastúry, koraly, perly: Ca, Si a iné)
Niektoré (podľa dnešnej definície) „anorganické“ prvky boli zavedené pomerne skoro ako nevyhnutné zložky živých systémov. Príklady zahŕňajú extrakcie uhličitanu draselného (K2CO3, potaš) z rastlín a komplexných solí s obsahom železa K3,4 zo zvieracej krvi v 18. storočí, objavy elementárneho fosforu (ako P4) suchou destiláciou zvyškov moču v r. 1669 a elementárneho jódu z popola morských rias v roku 1811. V polovici 19. storočia Liebigove štúdie o metabolizme anorganických živín, najmä dusíkatých, fosforečných a draselných solí, výrazne zlepšilo poľnohospodárstvo, takže táto konkrétna oblasť vedy získala obrovský praktický význam. Avšak toto teoretické pozadie a vtedajšie analytické metódy nestačili na získanie podrobných informácií o mechanizme účinku základných prvkov, z ktorých viaceré sa vyskytujú len v stopových množstvách. Niektoré veľmi nápadné zlúčeniny, ktoré zahŕňajú anorganické prvky, ako hemoglobín obsahujúci železo a chlorofyl obsahujúci horčík, „pigmenty života“, boli analyzované a charakterizované neskôr v rámci špeciálnej podoblasti organickej chémie prírodných produktov. Bolo to až po roku 1960, kedy sa bioanorganická chémia stala nezávislou a vysoko interdisciplinárnou výskumnou oblasťou.[1]
Pre tento vývoj boli rozhodujúce tieto faktory:
- Biochemické postupy izolácie a čistenia, ako je chromatografia a nové fyzikálne metódy analýzy stopových prvkov, ako je atómová absorpčná alebo emisná spektroskopia, vyžadujú stále menšie množstvo materiálu. Tieto metodické pokroky umožnili nielen detekciu, ale aj chemickú a funkčnú charakterizáciu stopových prvkov alebo inak nenápadných kovových iónov v biologických materiáloch. Dospelý človek obsahuje napríklad asi 2 g zinku v iónovej forme (Zn2+). Hoci zinok nemožno považovať za skutočný stopový prvok, jednoznačný dôkaz o jeho existencii v enzýmoch bol stanovený až v 30. rokoch 20. storočia. Pravé bioesenciálne stopové prvky, ako sú nikel a selén, sú prítomné ako konštitutívne zložky v niekoľkých dôležitých enzýmov, čo bolo zistené až okolo roku 1970.[1]
- Snahy o objasnenie mechanizmov organických, anorganických a biochemických reakcií viedli k skorému pochopeniu špecifických biologických funkcií niektorých anorganických prvkov. V súčasnosti sa robí veľa pokusov napodobniť biochemickú reaktivitu prostredníctvom štúdií reaktivity modelových systémov, nízkomolekulových komplexov alebo metaloproteínov na mieru.
- Rýchly pokrok v bioanorganickej chémii bol možný vďaka príspevkom od:
- fyziky (techniky detekcie a charakterizácie);
- biológie (dodávka materiálu a špecifické úpravy založené na mutagenéze);
- poľnohospodárskych a nutričných vied (účinky anorganických prvkov a ich vzájomné vzájomná závislosť);
- farmakológie (interakcia medzi liečivami a endogénnymi alebo exogénnymi anorganickými látky);
- medicíny (zobrazovacie a iné diagnostické pomôcky, chemoterapia);
- toxikológie a environmentálnych vied.
Referencie
- ↑ a b c d KAIM, Wolfgang. Bioinorganic chemistry: Inorganic Chemistry in the Chemistry of Life. 2.. vyd. : Wiley, 2013. ISBN 978-0470975237.
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Antény
Chemické zdroje elektriny
Chladenie v elektrotechnike
Elektrická sústava automobilu
Elektrická trakcia
Elektrické prístroje
Elektrické súčiastky
Elektrické spotrebiče
Elektrické stroje
Čítanie (elektrotechnika)
Činný výkon
Štatistická dynamika
Živý vodič
Admitancia
Antiparalelné zapojenie
Asynchrónny motor
Blúdivý prúd
Bočník (elektrotechnika)
Diak (polovodičový prvok)
Displej s kvapalnými kryštálmi
Elektrická inštalácia
Elektrická rezonancia
Elektrická sila
Elektrická vodivosť
Elektrické zariadenie
Elektrický obvod
Elektrický zvonec
Elektroenergetika
Elektromer
Elektrometer
Elektromobil
Elektromotor
Elektromotorické napätie
Elektrotechnický náučný slovník
Elektrotechnika
Elektrotechnológia
Fázor
Faradayova klietka
Frekvencia (fyzika)
Graetzov mostík
Impedancia
Indukčnosť
Induktancia
Istič
Izolácia (elektrotechnika)
Izolant
Jadro vodiča
Jednobran
Jednosmerný prúd
Joulovo teplo
Katóda
Koaxiálny kábel
Kompenzácia účinníka
Konduktometria
Konektor (elektrotechnika)
Korónový výboj
Lanko (elektrotechnika)
Leptanie
Logické hradlo
Magnetická susceptibilita
Magnetizácia (veličina)
Merný elektrický odpor
Mobilné zariadenie
Napájací zdroj
Napäťový chránič
Napäťový násobič
Nortonova veta
Odpínač
Odpojovač
OLED
Olovený akumulátor
Paralelné zapojenie
Peltierov článok
Plošná hustota elektrického prúdu
Poistka (elektrotechnika)
Posuvný prúd
Prúdový chránič
Prenosové médium
Prieletový klystrón
Primárny elektrochemický článok
Reaktancia
Rekuperácia (dopravný prostriedok)
Relé
Reproduktorová výhybka
Rezistancia
Rozhranie (interface)
Sériové zapojenie
Seebeckov jav
Sekundárny elektrochemický článok
Settopbox
Skrat
Sonar
Spínač
Spínaný zdroj
Straty v mikropásikových vedeniach
Striedavý prúd
Stupeň ochrany krytom
Svetelná výbojka
Symetrizačný člen
Technická normalizácia
Tepelné relé
Tepelne vodivostný detektor
Termočlánok
Théveninova veta
Transformátor
Transformátor s fázovou reguláciou
Trojfázová sústava
Tuhá fáza (elektronika)
Tyratrón
Usmerňovač (elektrotechnika)
Uzemnenie
Uzol (vodiče)
Vírivý prúd
Výbojka
Varistor
Ventilátor
Vodič (elektrotechnika)
Voltov stĺp
Vstavaný systém
Zásuvka (elektrotechnika)
Zdroj (elektrotechnika)
Zisk antény
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk